festivale v Alés 1980.
Osloví film Ružové sny podľa vás dnešných mladých divákov, z ktorých väčšina ho má možnosť vidieť v kine prvýkrát?
D. Dušek: "Scenár k filmu Ružové sny sme spolu s Dušanom Hanákom písali s tým, že chceme urobiť podklad pre film o láske. Téma lásky je večná, a preto môžem len dúfať, že nestráca na zaujímavosti. Kedysi, pred dvadsiatimi troma rokmi, ľudí oslovila. Film mal vtedy peknú odozvu u mladých divákov, a aj u rómskych obyvateľov, dokonca chodievali do prvých radov v kinách a spievali všetky tie rómske pesničky, ktoré vo filme sú. Môžem len dúfať, že téma, ktorú sme sa pokúsili urobiť s humorom, nájde svojho diváka aj v dnešných časoch."
D. Hanák: "Filmy, ktoré vydržia skúšku času, majú v sebe naakumulovanú akúsi energiu, ktorú do nich vložili autori. My sme postavy najprv videli srdcom a až potom sme ich napísali. Scenár tejto komédie, či skôr tragikomédie, bol v tom období v slovenskej kinematografii prototypom, pretože predtým sa čosi takéto žánrové u nás neobjavilo. Film Ružové sny sme vymýšľali v období, keď to najprogresívnejšie, čo sme v kinách videli, boli gruzínske veselohry. Samotná téma sa týka láskavého pohľadu na obyvateľov západoslovenskej dediny a zároveň na jej rómsku časť - na rómsku osadu, kde sme, tak trochu i proti vôli vedenia Koliby, nakrúcali v reálnych prostrediach, čo nebolo jednoduché. Najlepšie filmy s rómskou problematikou vznikli v Juhoslávii a aj režiséri Petrovič a Kusturica veľmi často kombinovali pri obsadzovaní cigánske postavy s hercami. V prípade filmu Ružové sny boli postavy dôsledne obsadzované Rómami a hľadal som ich po celej republike. Vychádzal som z ich životnej skúsenosti, zo situácií, ktoré buď zažili, alebo ich mohli zažiť. Myslím si, že Ružové sny si nájdu i po tom odstupe rokov svojich divákov."
Pôvodne vraj mal vzniknúť film zo železničiarskeho prostredia, ktoré sa neskôr objavilo vo filme Ja milujem, ty miluješ. Čo vás viedlo k tomu, že nebol nakrútený najprv film Ja milujem, ty miluješ, ale film z rómskeho prostredia Ružové sny?
D. Hanák: "To bolo trochu inak. Dušan Dušek prišiel s nápadom, že by to mohol byť film o mladom poštárovi. Vtedy sme ešte nehovorili, že by to bol dedinský poštár. Ja som navrhol, aby protihráčkou budúceho poštára Jakuba bolo rómske dievča. Tým sme získali pre film tušený pôdorys akoby Rómea a Júlie, pretože obyvatelia rómskej osady a dediny už vtedy boli dva znepriatelené tábory. S Dušanom sme si vzájomne vymieňali množstvo motívov, ktoré sme potom voľne fabulovali a zvažovali ich možné asociatívne väzby a funkčnosť v príbehu. Už vtedy sme mali rozpracovanú postavu starého mládenca Pištu, ale vyčlenili sme ju pre samostatný film."
Film Ja milujem, ty miluješ ste pripravovali tým spôsobom, že ste sa istý čas pohybovali v prostredí železničných staníc a pozorovali ľudí, ktorí tam pracovali a žili. Predchádzalo niečo podobné aj filmu Ružové sny?
D. Dušek: "Keď sme išli písať scenár k filmu Ja milujem, ty miluješ, boli sme niekoľkokrát na nočnej brigáde na železničnej stanici. Samozrejme, nepriznávali sme sa k tomu, že sme išli zbierať materiál. Jednoducho sme sa dali najať na nočnú šichtu, robili sme, dívali sa okolo a počúvali. Ale v prípade Ružových snov sme cielene chodili niekoľko týždňov napríklad po východnom Slovensku, navštevovali rómske osady a stretávali sa s ľuďmi, doslova sme u nich spávali. Toto niekoľkotýždňové zbieranie materiálu naozaj prinieslo svoje ovocie. Starú matku, ktorá hrá v Ružových snoch, slepú starú pani, pritom naozaj krásnu, sme objavili priamo v Košiciach v jednom schátranom dome, kde sedela na posteli. Dušan Hanák ju potom aj obsadil: hrala vlastne seba. Podobne to bolo aj v prípade Jolankinho otca a Jolankiných súrodencov, čo boli taktiež neherci Rómovia, objavení počas našich túlačiek a hľadaní materiálu."
Prečo ste si vybrali práve prostredie rómskeho etnika?
D. Hanák: "Predtým tu nebol žiaden film o Rómoch. A mňa vždy zaujímali ľudia na okraji spoločnosti. My sme chceli Ružovými snami povedať v tej vyprázdnenej a depresívnej dobe, že dobrý človek ešte žije a chceli sme ho hľadať aj v rómskej komunite. Rómovia nie vždy dodržia slovo a možno to je práve dôvod, prečo mnohí filmoví režiséri riešia obsadzovanie svojich filmov, tak ako ho riešia, ale na druhej strane, keď sa podarí ten zázrak, že rómsky neherec príde aj na prvý, aj na piaty, aj na sedemnásty nakrúcací deň, tak jeho výraz a umelecký výsledok stojí za tú námahu."
Ako reagovali neherci, keď videli prvýkrát film?
D. Hanák: "Ružové sny bol môj tretí celovečerný film a jediný film, na ktorý mohli diváci v kine bezprostredne reagovať, pretože dva predchádzajúce (322 a Obrazy starého sveta) sa dostali do trezoru. Rómovia boli vďační za to, že si ich vôbec niekto všimol. Oni prijímali film ako potvrdenie svojej identity. Mnohí z nich videli film niekoľkokrát. Hlavná pieseň filmu O poštáris avel, ktorú som našiel na východnom Slovensku, sa po uvedení filmu stala rómskou hymnou a mnohí ľudia, napríklad v Plaveckom Štvrtku, ale aj v iných rómskych osadách, ma presviedčali, že práve oni túto pieseň vymysleli. Film Ružové sny sa svojím dokumentarizmom a autentickosťou líši od iných rómskych filmov. Všetky dialógy, ktoré sa týkajú rómskych postáv, boli realizované v rómštine. Rómovia prijali tento film ako pohladenie. A myslím si, že rovnako film prijímali diváci u nás aj v zahraničí."
(jo, sk)
