Vojnový konflikt v Juhoslávii je veľmi dôležitým momentom po páde komunistických režimov vo východnej Európe. Po desiatich rokoch sa svetová politická scéna vykryštalizovala do podoby, z ktorej sa dá s prehľadom vyčítať momentálne rozloženie politického vplyvu. NATO sa pod taktovkou USA a so svojimi tromi novými členmi rozhodlo použiť vojenskú silu na vyriešenie konfliktu, ktorý vypukol na pôde suverénneho štátu a ktorý žiadnym spôsobom priamo neohrozil bezpečnosť jedného z členov Severoatlantickej aliancie. Rozhodnutie to bolo historické a jeho následky na bezpečnosť v Európe budú ďalekosiahle. Paradox je, že to bol práve Tony Blair, ktorého krajina bola vždy označovaná za "neposlušného žiaka" Európskej únie, kto si ako prvý uvedomil vážnosť situácie. Ešte na summite EÚ v Berlíne vyhlásil, že je najvyšší čas, aby Európa začala budovať vlastné vojenské zoskupenie, ktoré by prijímalo rozhodnutia bez amerického nátlaku.
USA sa stali svetovým policajtom, ktorý aplikuje svoje právo vtedy a tam, kde sa mu zapáči. Ako inak sa dá vysvetliť ich tichá tolerancia násilného potláčania práv menšín v krajinách ako napríklad Turecko, ktoré presahuje rozmery kosovského konfliktu. Ak Blairove slová zostali vo väčšine krajín bez ohlasu, nie je náhoda, že práve vo Francúzsku sa začalo hovoriť o vojenskej budúcnosti spojenej Európy. Treba pripomenúť, že Francúzsko nie je vojenským členom aliancie, ale len politickým, čo mu umožňuje zúčastniť sa na vojenských akciách len v prípade, ak sa mu to zdá nevyhnutné.
NATO čelí vojnovému konfliktu, a tak je pochopiteľné, že šéfovia členských krajín nezačnú teraz polemizovať o budúcnosti vojenského usporiadania v Európe. Ale dá sa očakávať, že po ukončení konfliktu sa spustí veľmi živá diskusia. Nemecká armáda sa po prvýkrát od druhej svetovej vojny aktívne zúčastňuje na vojenskej akcii NATO a aj to je jeden z faktorov, ktoré dávajú tušiť, že Európa sa pomaly pripravuje prevziať zodpovednosť sama za seba. V západnej tlači sa čoraz častejšie objavujú názory, že Rusko by sa malo konečne stať rovnocenným partnerom, ktorý bude niesť spoluzodpovednosť za vývoj v Európe, lebo iba to ho donúti rozvážne postupovať vo svojej zahraničnej politike. Ak by Rusko hneď od začiatku konfliktu pritlačilo na Miloševiča, je veľmi pravdepodobné, že by dnes situácia bola úplne iná.
Otázkou zostáva, či je Európa schopná zjednotiť svoje sily.
MIROSLAV KOT, Brusel
(Autor je študentom medzinárodných vzťahov na Université Libre de Bruxelles)
