Miloševičova politická kariéra je na "vrchole"

Za dvanásť búrlivých rokov, spočiatku v úlohe srbského prezidenta a teraz ako prezident juhoslovanského zväzu, sa Slobodan Miloševič "osvedčil" ako neprekonateľná prekážka západným pokusom uhasiť ohne etnickej vojny, ktorú podnietil. To sa opäť potvrdilo

vo chvíli, keď čelí najväčšej výzve - ohrozeniu belehradskej nadvlády v Kosove, kolíske srbského nacionalizmu, ktoré sa však postupne stalo provinciou s 90 percentami albánskeho obyvateľstva (srbské zdroje uvádzajú nižšie číslo - pozn. red.). Všetky oči sa znovu obrátili na Miloševiča, keď sa ho americký diplomatický vyjednávač Richard Holbrooke snažil presvedčiť, aby prijal mierový plán, ktorý by zaručil autonómiu pre Kosovo. Miloševič však Holbrooka odmietol. Azda kalkuloval, že aliancia sa zarazí na poslednú chvíľu zoči-voči prudkému odporu zo strany Ruska. Mohol aj, naopak, letecké útoky privítať - ak iná alternatíva znamená prísť o moc v dôsledku vzdania sa Kosova bez boja proti zahraničnému nepriateľovi.

ZRODIL SA VODCA

58-ročný bývalý komunistický funkcionár sa predral na špičku juhoslovanskej politiky v mocenskom vákuu po smrti povojnového juhoslovanského diktátora maršala Josipa Broza Tita v roku 1980. V roku 1986, keď skupina intelektuálov zo Srbskej akadémie umenia a vied vydala tajné memorandum o slabnúcej úlohe Srbska v Juhoslávii, Miloševič mlčal a súhlasil. Zato nemlčal v apríli 1987 v prevažne albánskom Kosove, keď v prostriedku rozzúreného davu miestnych Srbov a Čiernohorcov ako šéf vládnucich srbských komunistov vyhlásil: "Nikto nemá právo biť tento (srbský) národ." A zrodil sa vodca.

Miloševič predniesol tieto vety pred davmi rozzúrených Srbov v Kosove, protestujúcich proti Titovmu jemne vybalansovanému systému, ktorý proti sebe síce štval jednotlivé etnické skupiny, ale zároveň dal kosovskej albánskej väčšine rozsiahlu autonómiu. Na nešťastie pre Srbov - bili ich dosť často práve počas Miloševičovho funkčného obdobia. Miloševič síce hral s nacionalistickou kartou v chorvátskej a bosnianskej vojne a dovolil činiteľom, akými boli vodca bosenských Srbov Radovan Karadžič a bosnianskosrbský generál Ratko Mladič, odviesť špinavú prácu pri budovaní Veľkého Srbska. Odkopol ich však, keď sa blízky vzťah s nimi stal nepohodlným. Starostlivým ovládaním srbských médií a zručnou politickou "prácou nôh" doma si zabezpečil pozície napriek hlučnému krachu projektu Veľkého Srbska.

S CLINTONOM AKO S ROVNÝM

Jeho najprominentnejšia úloha na svetovej scéne prišla v roku 1995, keď sa priatelil so svetovými vodcami vrátane amerického prezidenta Billa Clintona pri podpisovom ceremoniáli daytonskej mierovej dohody, ktorá ukončila vojnu v Bosne. Podľa jedného z pozorovateľov na rozhovoroch "sám seba mal za rovnocenného ľuďom, s ktorými rokoval". Ochota vyprchala, keď sa Kosovo priblížilo k stavu totálnej vojny, a Juhoslávia, ešte vždy postihnutá vojnovými sankciami OSN, klesala čoraz hlbšie do ekonomického prepadliska. Miloševič bol nútený čeliť politickej kríze na domácom fronte. Režim sa pokúsil manipuláciami zrušiť víťazstvo opozičného bloku Zajedno v novembrových miestnych voľbách. Rozmach zoskupenia študentov a opozície predstavoval najväčšiu prekážku pre Miloševiča od jeho nástupu k moci. Koalícia tri mesiace organizovala každodenné protestné pochody s účasťou až 500 000 ľudí. No aj vďaka prefíkanej politike, napríklad ponuke opozícii spravovať zväčša zbankrotované mestá a mestečká, koalícia zanikla vo vnútornom boji o posty. Koncom roku 1997 napokon Miloševič ľsťou obišiel zákon zakazujúci mu kandidovať po tretí za prezidenta Srbska. Zvolili ho za prezidenta Juhoslávie. Predtým symbolický post je dnes funkciou spojenou so skutočnou mocou.

RODIČIA ZVOLILI SAMOVRAŽDU

Slobodan Miloševič sa narodil 29. augusta 1941 v rodine teológa a komunistky v srbskom mestečku Požarevac. Obaja rodičia viedli nepretržite ideologické potýčky, po druhej svetovej vojne sa rozviedli a neskôr spáchali samovraždu: otec v 50. a matka v 70. rokoch. Už vo svojich 18 rokoch vstúpil Miloševič do komunistickej strany a v roku 1964 absolvoval právo na belehradskej univerzite. Po krátkom účinkovaní v straníckom aparáte pôsobil od roku 1968 celých desať rokov vo vedúcich funkciách v štátnom plynárenskom podniku Technogaz (od roku 1973 ako generálny riaditeľ). Po štvorročnom riadení vplyvnej belehradskej Beobanky vstúpil v máji 1984 do politiky úplne celý. Údajne veľmi šarmantný muž miluje umenie. Je ženatý a má dcéru Mariju a syna Marka, ktorí predstavujú špičku belehradskej smotánky. Jeho manželka Mirjana Markovičová je univerzitná profesorka sociológie a šéfka komunistickej Zjednotenej juhoslovanskej ľavice (JUL).

(REUTERS, ČTK, bj, vil)