li pracovať, z predajní sa všetko vykúpilo. Ostalo nám len bomby ‘privítať‘, hovorí pohnutým hlasom Vlado, Slovák žijúci v Juhoslávii v Bačke Palanke, obci ležiacej pri Novom Sade, "našťastie to bola dezinformácia. Čakala nás ďalšia ťažká noc. Ohlásili sa sirény. Daktorí susedia išli do pivnice, niektorí zostali na ulici, rozprávali sa a pozorovali oblohu. Neviem, či sa modlili, alebo hľadali na nebi lietadlá a bomby…" Podľa jeho slov minulá noc bola jasná, bolo vidieť hviezdy. Naraz však jeden zo susedov zvolal, že medzi hviezdami vidí, ako sa niečo pohybuje. To "niečo" boli bomby. O chvíľu juhoslovanskí vojaci reagovali a svojimi zbraňami sledovali pohybujúce sa ciele na oblohe. "Bolo to veľmi vysoko. Niekoľkokrát sa to opakovalo. Potom sme unavení odišli do bytu. Deti spali u rodičov a my sme zostali pri televízii. Po polnoci, keď siréna ohlásila koniec nebezpečenstva, sme sa aj my uložili," spomína Vlado. Ako dodáva, obyvatelia dostali prostredníctvom televízie aj v podobe plagátov inštrukcie, aké signály budú dávať sirény a ako sa treba správať. "Vo štvrtok sa zásobenie obchodov zlepšilo. V stredu bol benzín iba pre tých, ktorí ho museli mať, ale v piatok cez rádio hlásili, že už aj ostatní občania si ho môžu kúpiť v obmedzenom množstve. Minister školstva vyhlásil do 2. apríla prestávku vo vyučovaní. Vďaka Pánu Bohu, že u nás bomby nepadali, ale počuli sme lietadlá aj protivzdušnú streľbu. Myslím, že niet toho, kto by sa nebál…" Ako uviedla TASR, podľa informácie pracovníčky slovenského týždenníka Hlas ľudu vychádzajúceho v Novom Sade útoky NATO si medzi príslušníkmi asi 65-tisícovej slovenskej menšiny v Juhoslávii nevyžiadali obete. Podľa nej neboli hlásené ani škody na civilných objektoch v slovenských obciach.

TÁŇA RUNDESOVÁ