iteľné a isté pohľadávky" od štátnych podnikov Stredoslovenské energetické závody a Východoslovenské energetické závody. Spomenuté pohľadávky však elektrárne z neznámych príčin presunuli na súkromné firmy, ktoré si ich medzi sebou ďalej prehadzovali. Ako sa konštatuje v protokole z kontroly, nielenže pohľadávky boli prevedené za nevýhodných podmienok, ale došlo k ich zneisteniu a znepriehľadneniu. Výber subjektov, na ktoré sa prevádzali pohľadávky, nebol realizovaný žiadnym výberovým konaním a nedalo naň súhlas ani predstavenstvo, ani dozorná rada. Aj napriek tomu ľudia z vedenia tieto zmluvy podpisovali. Najčastejšie sa objavujúcimi menami v nevýhodných zmluvách boli mená generálnych riaditeľov - Karola Česneka a Tibora Mikuša, spolu s nimi podpisoval zmluvy aj podpredseda predstavenstva a vrchný riaditeľ pre ekonomiku Eduard Strýček. Nevýhodnosť zmlúv podpísaných uvedenými osobami sa dá na základe protokolu zdokladovať aj konkrétnymi prípadmi. Krikľavý je napríklad prípad spoločnosti Europrogres. Na ňu previedli elektrárne pohľadávky v objeme takmer 900 mil. Sk, pričom jej odmena bola takmer 86 mil. Sk. Firmu Europrogres potom v novembri 1998 súd zrušil bez konkurzu, pričom dôvodom bola paradoxne nemajetnosť. Veľmi nevýhodné boli aj vzťahy s firmou Gala, ktorá prevzala pohľadávky elektrární v objeme 350 mil. Sk, pričom provízia mala byť 17,85 mil. Sk. Gala pohľadávky skutočne vymohla, avšak elektrárňam už peniaze neposunula. Podľa záverov kontroly však nie všetky zmluvy o postúpení pohľadávok musia byť nevýhodné. Príkladom je spoločnosť Hanco, ktorá na seba prevzala pohľadávky v hodnote prevyšujúcej 1,2 mld Sk. Vo väčšine prípadov sa však jej provízie pohybovali na úrovni 1 až 2 %.