Keď Václav Havel v decembri 1989 sníval o neutrálnej Európe, pravdepodobne nemal ešte ani potuchy o tom, že o niekoľko rokov to bude práve on, kto úspešne dovedie svoju krajinu z Varšavy až do bruselského sídla NATO. "Domnievam sa, že súčasťou politiky priateľskej spolupráce bude odmietnutie oboch vojenských paktov, NATO i Varšavskej zmluvy," tvrdil vtedy novozvolený prezident pre Komsomoľskú Pravdu. Presne v tom duchu konala o niekoľko mesiacov aj federálna vláda v Prahe, ktorá vzišla z májových slobodných volieb a spolu s Maďarskom a Poľskom začala rokovať o urýchlenom rozpustení Varšavskej zmluvy.

Posledný ruský, vlastne vtedy ešte sovietsky vojak opustil územie Československa v júni 1991. Poliaci museli na úplnú "očistu" čakať ešte celý rok, do jesene 1992. A práve kdesi na prelome rokov 1990-91 sa začali pomaly lámať v Prahe ľady aj v postoji k NATO. "Nemohli sme dosť dobre nahlas hovoriť o tom, že by sme sa jedného dňa chceli stať členmi NATO, pokiaľ sme ešte boli vo Varšavskej zmluve," priznal neskôr, keď bolo po všetkom, Havlov hovorca M. Žantovský.

Varšavská zmluva definitívne zanikla 1. apríla 1991. Pár dní predtým navštívil Havel ako vôbec prvý prezident postkomunistickej krajiny bruselské sídlo NATO. Okrem iného vtedy povedal, že "vieme, že dnes sa ešte riadnymi členmi NATO stať nemôžeme. Zároveň si však myslíme, že aliancia krajín, ktoré spája ideál slobody a demokracie, by sa nemala trvalo uzatvárať pred susednými krajinami, ktoré smerujú k tomu istému cieľu".

V apríli 1993, keď sa počas otvorenia Múzea holokaustu vo Washingtone stretli prezidenti Havel a Walesa s Billom Clintonom, hovorili už o rozšírení NATO ako o jedinej možnej alternatíve. Podľa svedkov stretnutia sa čerstvo zvolený Clinton, ktorý ešte pred pár mesiacmi vykonával úrad arkansaského guvernéra a nebol práve odborníkom na medzinárodnú politiku, nechal ich slovami trochu uniesť a v sľuboch zašiel omnoho ďalej ako bola oficiálna zahraničnopolitická stratégia Bieleho domu. A tam nastal psychologický zlom. "Od tohto momentu začal Clinton uvažovať o rozšírení pozitívne," tvrdí jeho vtedajší poradca pre národnú bezpečnosť A. Lake. Netreba zabúdať, že v tom istom čase vrcholilo vojnové šialenstvo v Bosne a Američania si uvedomovali, že Európu nemožno ponechať napospas jej samej. V USA už teda bolo prvé dôležité víťazstvo vybojované, úlohou číslo dva bolo presvedčiť aj európskych spojencov... (Týden, jk)