Bezpečnosť Ruska je priamo závislá od stavu miestnych ciest, diaľnic, poľných ciest, mostov, letiskových plôch a magistrál. V poslednom čase to potvrdili aj dvaja skúsení politici. Predsedníčka strany Demokratický zväz Ruska Valéria Novodvorská uistila český ľud, že sa nemá čoho báť: "Rozheganá ruská technika pri stave našich ciest príde maximálne na spriatelenú hranicu s Bieloruskom." Zamyslela sa a dodala, že "hrdzavé atómové zbrane a demoralizovaný personál, ktorý sa ich z posledných síl pokúša obsluhovať, predsa len isté nebezpečenstvo pre civilizovaný svet predstavujú". Poslanec dumy a predseda Strany ekonomickej slobody Konstantin Borovoj zasa upokojil ruských občanov. Podľa neho rozšírenie NATO nikoho neohrozuje, lebo rovnako, ako sa na ruských cestách rozpadajú mercedesy, rozpadne sa i vojenská technika NATO, pokiaľ by sa náhodou vydala východným smerom.
Vytrvalý ruský odpor proti rozšíreniu NATO nie je vyvolaný skutočným nebezpečenstvom, ktoré akoby NATO pre Rusko predstavuje. Je to problém z odboru politickej psychológie či dokonca psychiatrie. Je ťažké nazývať sa stále veľmocou a strácať jednu kolóniu za druhou, je zložité hovoriť o sebe ako o jedinom rovnocennom partnerovi USA a nechať si bombardovať brata Saddáma Husajna, či nedokázať ubrániť pravoslávnych Srbov. A teraz navyše také obľúbené Karlove Vary i české pančucháče budú pod kontrolou NATO. Slovo veľmoc dnes definitívne zhorkne ruským politikom v ústach. Budú sa hnevať a uvádzať stovky príkladov dokazujúcich, že Česká republika, Poľsko a Maďarsko robia najväčšiu historickú chybu, akú si len možno predstaviť. Diplomati budú radšej mlčať, lebo už dávno bolo všetko povedané. A prostí občania budú sledovať pozornejšie ako inokedy hojdajúci sa kurz dolára, aby si v prípade náhleho prepadu rubľa vlastenecky vymenili skromné úspory za znepriatelenú menu. Ani počet východných turistov do krajín, ktoré sa práve stali členmi aliancie, nepoklesne, ba ani láska k českému pivu neuhasne. Len prezident Bieloruska Alexander Lukašenko možno vykríkne čosi o nutnosti vrátenia jadrových rakiet na hranicu s Poľskom. To sú zhruba všetky možnosti, ktoré dnes Rusko má na vyjadrenie krajnej nespokojnosti s rozšírením NATO. Prezident Jeľcin možno ešte múdro prednesie, že Moskva prijme odvetné opatrenia, ale nebude radšej špecifikovať aké.
Jediným reálnym výsledkom priblíženia sa NATO k ruským hraniciam bude posilnenie nacionalistických a fašistických nálad a zvýšenie šancí komunistov v nadchádzajúcich voľbách. Vlasť je v nebezpečenstve a tí, ktorí volajú po patriotizme a ostražitosti pred americkou agresívnou zahraničnou politikou, nájdu naraz omnoho viac poslucháčov. Bombardovanie Iraku a nátlak aliancie na Srbov boli v Rusku kolektívne odsúdené. Vstup Českej republiky do nepriateľských radov nevyvolá práve nadšenie, ale pre väčšinu Rusov je to udalosť bezvýznamná. Niekoľko rokov trvajúce protesty proti rozšíreniu NATO už všetkých dokonale otrávili a nikto nepredpokladá, že na danej skutočnosti je možné niečo zmeniť.
Rusi môžu nesúhlasiť s vojenskými akciami uskutočňovanými bez ich súhlasu, ale nemôžu a ani nechcú do Prahy posielať tanky či bombardovať Varšavu. Súčasné Rusko neohrozuje čerstvo rozšírené NATO svojimi zbraňami a vojakmi. Jeho nebezpečenstvo tkvie v nepredvídateľnosti ďalšieho vývoja, v šírení ideí slovanského nacionalizmu i pokútnom predaji jadrových technológií vo vojenskom spojenectve s takými štátmi, ako je Irak či Irán a v chaose, ktorý môže nastať v dôsledku ekonomického krachu. Dnes NATO jednoducho nemôže zvíťaziť nad Ruskom, pretože víťaziť sa dá len v boji. A je zrejmé, že sa široko-ďaleko žiadny nechystá.
PETRA PROCHÁZKOVÁ,
JAROMÍR ŠTĚTINA,
agentúra Epicentrum, Moskva
