sko, a na nesúhlasné rozhodnutie čakali jeho susedia. Problém 14. marca 1939 skutočne nie je v tom, ako bol vyhlásený samostatný slovenský štát, a možno nie iba či predovšetkým v tom, čo mu od žilinského snemu predchádzalo a čo po 14. marci nasledovalo - t. j. nástup totalitného režimu a jeho ustavičné potvrdzovanie fašistickými prvkami a desivé vyrovnanie sa s desiatkami tisícov židovských občanov SR. Skutočný problém 14. marca 1939 je šesťdesiat rokov po v obhajovaní jeho režimu a glorifikácii jeho predstaviteľov, ktorí boli za režim spoluzodpovední - prinajmenej už tým, že ako kolaboranti svojho nemeckého patróna tomuto režimu vyhovovali... O nadpráci pri riešení menšín už ani nehovoriac.

Šesťdesiat rokov po sú slovenskí občania občanmi samostatného štátu, ktorý pred šiestimi rokmi tiež nevznikol ako výsledok tisícročného úsilia slovenského národa o svojbytnosť, ako falošne uvádza Deklarácia SNR o zvrchovanosti SR, ale ako výsledok nedohody a sebeckosti dvoch najsilnejších politických subjektov po voľbách v roku 1992. Šesťdesiat rokov po tom, ako slovenský snem podľahol brutálnemu Hitlerovmu nátlaku, deväť rokov po tom, ako sa český a slovenský národ zbavili monopolu strany a vlády, štyri mesiace po tom, ako slovenskí občania odložili nabok režim mečiarizmu, je zrejme najvyšší čas kultivovane budovať civilizovanú krajinu blížiaceho sa tretieho tisícročia. Objektívne vyrovnanie sa s minulosťou bez krvavých očí a ružových okuliarov k takejto krajine jednoducho patrí. RÓBERT KOTIAN