"Pýtate sa na tie indiskrétnosti, podľa ktorých by som sa chcel stať predsedom Európskej komisie (EK)? Obyčajný idiotizmus, to mi verte…" komentoval Oscar Lafontaine rozsiahly článok publikovaný v turínskom denníku La Stampa, na základe ktorého by sa mal stať jedným z vážnych kandidátov na post šéfa EK, keď sa v januári budúceho roku skončí volebné obdobie Jacquesa Santera. Nie je pritom náhoda, že sa možnou Lafontainovou kandidatúrou zaoberajú práve Taliani. Ich bývalý premiér Romano Prodi je totiž všeobecne považovaný za najvážnejšieho uchádzača o post šéfa európskej exekutívy.

Myšlienka kandidovať Prodiho sa zrodila pred pár mesiacmi, po tom, čo padla jeho koaličná vláda Olivovníka a pred niekoľkými dňami sa jej dostalo aj oficiálnej podpory aj zo strany súčasnej rímskej vlády. Prodiho pozícia v Taliansku je pritom veľmi podobná situácii na slovenskej koaličnej šachovnici a nie je vylúčené, že sa z nej dá vyčítať aj osud Dzurindovej vlády. Olivovník, podobne ako SDK, vznikol ako koalícia viacerých vyprofilovaných strán. Jeho hnacím momentom bola snaha Strany demokratickej ľavice dostať sa po päťdesiatich rokoch čakania konečne do vlády a Romano Prodi, kresťanský demokrat s ľavicovým cítením, bol pre reformovaných komunistov ideálnym maskotom, za ktorého sa mohli skryť a získať aj hlasy sociálne cítiacich katolíkov. Aj napriek nesporným hospodárskym úspechom sa vláda technokratického profesora, za ktorým však stál iba virtuálny Olivovník, ukázala príliš zraniteľná a Prodiho napokon vystriedal pri kormidle muž s reálnym politickým zázemím - aparátčik Massimo D‘Alema.

Promoveatur ut amoveatur - teda povýšiť môže niekedy znamenať to isté, ako vykopnúť, aj keď smerom nahor. Nie je vylúčené, že to platí aj v Prodiho prípade. Za jeho kandidatúrou možno totiž vidieť snahu D‘Alemu zbaviť sa elegantným spôsobom nepríjemného rivala na domácej scéne. Podobná intriga by sa však napokon mohla obrátiť v prospech všetkých zainteresovaných: tak D‘Alemu, Prodiho, ako aj samotnej Európy. Pri súčasnom rozložení síl v jednotlivých členských krajinách pätnástky je totiž jasné, že opätovná kadidatúra luxemburského kresťanského demokrata Santera neprichádza do úvahy. Prodi je síce pôvodom kresťanský demokrat, má však zároveň podporu európskych socialistov, a tak by mohol byť prijateľným pre všetkých. Po odchádzajúcom Santerovi z "bohatého severu" kontinentu by navyše splnil aj očakávania menej rozvinutého juhu - striedanie stráží je tiež jedným z nepísaných pravidiel hry.

Nič však ešte nie je isté. Pred piatimi rokmi Británia v podobnej situácii v poslednej chvíli vetovala Luxemburčana J.-L. Dehaena z obavy, že by mohol integračný proces vo svojom zápale prepáliť. Je možné, že aj v júni tohto roku, keď by sa o mene nového predsedu malo definitívne rozhodnúť, budeme svedkami nových nečakaných zvratov. Nateraz však najvážnejším kandidátom zostáva Romano Prodi. JURAJ KITTLER