Po nevydarenom superligovom úvode sa v najvyššej súťaži vyjasnilo a v druhom kole sa hralo na všetkých štadiónoch. Nechýbala kvalita, ktorej býva na jar ako šafranu, ale na druhej strane sa poriadne, aspoň podľa kariet, pritvrdilo. Rozhodcovia vytiahli 43 žltých a 9 červených kariet. Prehľad momentov, za ktoré išli hráči dolu, navráva, že pribudlo viac zákernosti (fauly zozadu, údery za chrbtom rozhodcu, skopnutie súpera na dva razy), ale aj nečakaných momentov (ruka brankára mimo šestnástky, filmovanie faulu). V globále by sa však dalo povedať, že rozhodcovia sú - podľa Vladimíra Weissa, trénera Petržalky - hanbou slovenského futbalu. Ale čím sa môže tento futbal chváliť? Hráčmi? Tými, ktorí si seba navzájom nevážia a obrazne povedané likvidujú? Ak im rozhodcovia na to neprídu, je to v poriadku, keby títo "hanební" muži v čiernom na všetko prišli, právom odpískali, tak rekord deväť vylúčených by už v ďalšom kole padol. Na ihriskách sa totiž udomácnilo nedovolené bránenie v hre, ťahanie za dres ako samozrejmosť, o debatách s rozhodcom, urážkach postranných, protihráčov, ale aj spoluhráčov, gestách do publika ani nehovoriac. Vymizla úcta k súperovi ako k človeku, ktorý bojuje na tom istom poli o rôznu skyvu futbalového chleba. Chýba pokora vo vzájomných vzťahoch nielen na ihrisku, ale v našom živote vôbec. Bez nej sa budú rekordy v kartách zvyšovať a znižovať úroveň hry. A kto sa potom bude chodiť pozerať iba na mastenicu, kopanicu? Na to by aktéri hry hier nemali zabudnúť. Vo vlastnom záujme. JÁN MIKULA