"Áno, je pravda, že práve v 90. rokoch, teda po páde komunizmu, pokročilo európske zjednocovanie významne dopredu. Aj tak sa však nemôžem zbaviť vtieravého pocitu, ako by to všetko bola len jazda vlaku, ktorý sa rozbehol už predtým, v inej dobe, v iných súvislostiach, a ktorá jednoducho ide ďalej - tak trochu zotrvačne, bez toho, aby ho poháňala nová energia, nové duchovné impulzy, nové povedomie o cieli jeho cesty a jej zmysle.
Preto sa môže zdať, že zjednocovanie je vecou technicko-administratívnou či byrokratickou, že jeho zložité tkanivo je zrozumiteľné stále menšiemu okruhu zasvätencov a že jediné, podľa čoho možno posudzovať, či je výhodnejšie sa ho zúčastniť, alebo či zostať bokom, sú tie či oné konkrétne hospodárske dôsledky.
Trvanlivosť nového európskeho usporiadania pritom bude závisieť od toho, nakoľko bude toto usporiadanie vnútorne otvorené, totiž, v akom rozsahu a ako múdro bude umožňovať uplatnenie "rozdielnosti" jedných vedľa druhých.
A čo je dôležité: šanca, ktorá sa pred Európou otvára, sa naplní vtedy, keď bude účasť umožnená všetkým. Každý nový kandidát na členstvo musí samozrejme spĺňať najrôznejšie spoločenské štandardy, ale ak ich splní, nemal by už žiadny iný ohľad viesť k odkladu jeho prijatia.
Čo vlastne Európu definuje?
Najpodstatnejšie je zrejme jej vymedzenie kultúrne, duchovné či civilizačné. Je to priestor, v ktorom sa pozoruhodným spôsobom snúbia v jednom historickom prúde rôzne pramene, predovšetkým prameň antický, židovský a kresťanský.
Človek uvrhnutý do európskeho času si je istý, že stále hlbšie a lepšie poznáva svet, cíti sa byť povinný v duchu svojho poznania ho sám stále zlepšovať a svoje poznanie a svoje recepty na lepší život ďalej šíriť. Svoje poznanie chápe, samozrejme, ako univerzálne a keďže chápe i univerzálnosť zodpovednosti, cíti sa byť oprávnený šíriť svoje idey a svoje myšlienky po celej planéte.
Typický európsky pocit zodpovednosti za svet získava následne - trochu paradoxne, ale v istom zmysle slova zákonite - tvár pyšného majiteľa pravdy, neschopného elementárneho vcítenia sa do sveta iných.
Zdá sa mi, že Európa - ako historická entita, ktorá je tak silne zodpovedná za slávu i biedu dnešnej planetárnej civilizácie - by mala ako prvá predviesť súčasnému svetu, ako skutočne dôsledne čeliť všetkým nebezpečenstvám, ktoré sa naň valia.
Vôbec pritom nejde o to, že by Európa mala poprieť svoju vlastnú históriu, svoje tradície, svoje duchovné korene. Naopak: ide o to, že by si mala opäť spomenúť na tú podobu, ktorú v jej kultúrnej tradícii pôvodne mala idea zodpovednosti za svet. Tou podobou predsa nebolo pyšné vnucovanie svojej viery a svojho názoru druhým, ani antropocentrické povyšovanie človeka nad poriadok prírody! To bolo niečo iné: pokorná cesta príkladu. Alebo nebola azda Kristova vykupiteľská obeť stelesnením zásady, že ak chceme zmeniť svet, musíme začať každý sám u seba?
Problémom dnes nie je, že nevieme, čo svetu hrozí a ako tomu čeliť, ale že tomu čeliť jednoducho nedokážeme, pretože sme príliš spútaní svojimi okamžitými záujmami.
Spomeňme si na tradície
Áno, je pravda, že európsky duchovný pohyb vyústil do dnešnej globálnej technickej konzumnej civilizácie, ktorá tak dokonale pracuje na svojom sebazničení zo svojej vlastnej vnútornej logiky. Ale zároveň - paradoxne - platí, že je to práve Európa, ktorá má z rôznych dôvodov relatívne najväčšiu nádej, že dnešný stav zlomí a prekročí tým takpovediac samú seba.
Poslanie Európy v kontexte dnešnej civilizácie - a teda aj základná myšlienka jej zjednocovania - nemusí teda spočívať, ako sa zdá, v niečom novom a nevídanom. Dá sa vyvodiť, len a len, ak sa tak smiem vyjadriť, z nového čítania veľmi starých európskych kníh a z nového pochopenia ich významu.
Pred štyrmi rokmi zomrel litovský Žid, ktorý študoval v Nemecku a napokon sa stal slávnym francúzskym filozofom. Volal sa Emmanuel Lévinas. Ten - v duchu najstarších európskych tradícií - učil, že zodpovednosť za svet sa v nás rodí pri pohľade do tváre druhého.
Presne na túto duchovnú tradíciu by si mala Európa dnes opäť spomenúť. Mala by zistiť, že sú aj nejakí druhí - tak v jej priestore, ako aj okolo nej po celej zemeguli - a že nesie za nich bytostnú zodpovednosť. Zodpovednosť, ktorá už nikdy nebude mať nadutú povahu dobyvateľa, ale ktorá bude mať, naopak, skromnú tvár toho, kto na svoje bedrá berie kríž sveta."
(Z prejavu V. Havla
vo francúzskom Senáte,
podľa LN, podstatne krátené)
