Až do začiatku 60. rokov mal Medzinárodný olympijský výbor sídlo v zadnej časti istého lausanského hodinárstva, v ktorom viedla kanceláriu Švajčiarka, madame Lydie Zanchiová. Americký multimilionár Avery Brundage, predseda MOV v rokoch 1952-72, sa v tých časoch vychvaľoval, že chod MOV ho stojí iba 75 000 dolárov ročne. Do MOV vstúpil domáci Marc Hodler, ktorý si pamätá, že hlavným príjmom bolo 40-dolárové členské. Roku 1966 sa pridal aj španielsky markíz Juan Antonio Samaranch, súčasný šéf miliardovej inštitúcie.
To, čo vydržalo 1169 rokov a čo až roku 393 násilne zrušil rímsky cisár Teodosius I. Veľký, stojí teraz pred hrozbou úpadku z korupcie a ľudskej chamtivosti. Presne 293-krát sa uskutočnili staroveké hry v Olympii od roku 776 pred Kristom a vždy s veľkolepými ideami a úspechom. Novoveké hry, založené francúzskym nadšencom barónom Pierrom de Coubertinom roku 1896, vydržali ťažké storočie ovplyvnené vojnou, politikou, obchodom a drogami a dnes už strácajú pôvodné poslanie. Nasledujúce v Sydney pod poradovým číslom XXVII budú v podstate len 24. hry, lebo roku 1916, 1940 a 1944 sa pre vojnu medaily nerozdávali. Prvé hry v kolíske olympiády, Aténach, v roku 1896 zožali slávu s plnými tribúnami, podporou kráľovskej rodiny a hodnotnými výkonmi fascinovali MOV na čele s Coubertinom natoľko, že tradícia dostala zelenú. Na rozdiel od starovekej Olympie sa dejisko obnovených hier začalo striedať.
HRY SÚČASŤOU EXPO, HRAČKOU HITLERA I TOVAROM GIGANTOV
Už II. OH sužovali starosti, lebo Paríž ich usporiadal v rámci výstavy Expo a slovo olympijský sa ani nespomenulo v oficiálnom programe súťaží, ktoré trvali vyše 5 mesiacov. Keď sa III. OH presťahovali ,za kanál‘, americký prezident rozhodol, že roku 1904 sa bude športovať v St. Louis namiesto Chicaga ako súčasť Louisiana Purchase Exposition, kde sa slovo Olympic znovu vytratilo v obchode. Takýto vývoj nahneval Grékov a pri príležitosti 10. výročia usporiadali OH 1906 znovu v Aténach, ktoré však neboli oficiálne uznané - konali sa už po dvoch rokoch a bez súhlasu MOV. Pritom vďaka kráľovskej podpore, účasti a diváckej kulise boli úspešnejšie než dvojo predchádzajúcich. Keď sa Rím pre finančné ťažkosti vzdal IV. OH, Londýn uspokojivo pripravil podujatie v lete 1908. Ešte lepšie sa zhostil úlohy Štokholm roku 1912 na piatych OH. Po I. svetovej vojne v zničenej Európe Antverpy ponúkli zabezpečiť Hry VII. olympiády 1920 (šieste sa úradne datujú 1916, ale pre vojnu vypadli) a na žiadosť baróna de Coubertina prvý raz zložili slávnostnú prísahu, ktorú dnes mnohí z MOV tak porušujú. Barón vymyslel aj námet s piatimi kruhmi, ktoré symbolizujú jednotu národov a dnes sú tvrdým obchodným artiklom, súčasťou boja sponzorov a televíznych spoločností. Keď Coubertin oznámil svoje rozhodnutie rezignovať na funkciu predsedu MOV v roku 1925, na rozlúčku mu pridelili OH 1924 do Paríža, ktorý sa poučil z chýb spred 24 rokov a vo vtedajšom sídle MOV zorganizoval skvelé súťaže. Od francúzskeho pedagóga prvý raz prevzali motto Citius, Altius, Fortius (rýchlejšie, vyššie, silnejšie), ktoré namiesto inzercie figuruje na mantineloch a paneloch olympijských štadiónov a dráždi oči reklamných magnátov. Aj Amsterdam zvládol bezproblémové hry 1928 a zaviedol nielen púšťanie mierových holubíc, ale aj olympijský oheň počas celého podujatia. Hry sa o 4 roky znovu premiestnili za more do USA, ktoré boli v čase svetovej krízy schopné utiahnuť ich rozpočet a chceli vymazať biľag za St. Louis. Otec hier William May Garland žiadal hry od roku 1920, ale až hospodárska kríza mu ponúkla šancu. Americká vláda prvý raz prispela účastníkom finančne a v čase biedy postavila olympijskú dedinu. Pod finančným a politickým nátlakom nemal MOV šancu proti hitlerovskému Nemecku, keď nacisti použili 30 miliónov dolárov na kampaň, aby získali OH 1936. Pod vlajkou s hákovým krížom, prvý raz za účasti médií vrátane televízie a za hromových tónov Deutschland über alles na Reichsportsfelde nechali Hitler, Göring a Goebbels cynicky vypustiť 20 000 holubíc mieru. OH 1940 pridelili svojho času Londýnu, ale Angličania sa mohli prezentovať až po vojne roku 1948, keď vojnové baraky použili na olympijskú dedinu. V studenej vojne vybrali za optimálne dejisko OH 1952 fínske Helsinki a urobili dobre. Bolo jasné, že roku 1956 pôjde päť kruhov preč z Európy, ale v Amerike už dvakrát OH hostili, a tak v kandidátskom boji Melbourne zdolalo Mexiko City, Detroit, Buenos Aires, Los Angeles, Philadelphiu, Mineapolis, San Francisco a Chicago. MOV na čele s Američanom A. Brundageom dal prednosť Austrálii. Rím, ktorý roku 393 zrušil staroveké hry a pre finančné ťažkosti aj kandidatúru 1908, sa predsa dočkal OH 1960. Ešte predtým sa však musel dohodnúť s Asociáciou rímskych zlodejov, aby zaručil bezpečnosť športovcom. Došlo aj na Áziu a Tokio bez problémov vyhralo kandidatúru na OH 1964. Ani o štyri roky sa oheň nevrátil do Európy, lebo vytrvalosť Mexičanov slávila úspech. Až 36 rokov po Berlíne dostalo možnosť reparátu opäť Nemecko, ale Mníchov 1972 sa nevyznamenal. Skončil sa teroristickou škvrnou, keď palestínsky Čierny september zabil 11 izraelských členov výpravy a prvý raz sa objavila aj dopingová aféra. Roku 1976 mala premiéru Kanada, ktorá vložila do kandidatúry i do rozpočtu OH priveľa peňazí, a tak ešte 18 rokov po súťažiach platili montrealskí obyvatelia daň za ekonomicky stratové hry. Nielenže sa pre zlé plánovanie, drahú bezpečnosť športovcov po tragédii v Mníchove a silnú korupciu skončili s mínusom 1,27 miliardy dolárov, ale doslova sa zrútili aj plány s pohyblivou strechou, ktorá priniesla nešťastie na stavbe. Opäť sa zaplietla do športu politika a africké krajiny odbojkotovali hry. Ešte väčšiu hanbu utrpeli politici na OH 1980 v Moskve a roku 1984 v Los Angeles. V bývalom ZSSR, ktorý získal práva najmä vďaka mnohým africkým a ázijským delegátom MOV, chýbali západné veľmoci, v USA zasa východoeurópsky blok s výnimkou Rumunska. Američania prvý raz položili na stôl MOV peknú kôpku peňazí a odvtedy sú už hry ziskové, nie stratové. Soul 1988, ktorý zdolal vo voľbách Nagoju šokujúco 52:27, mal byť opäť politickou demonštráciou, lebo sa rysovala možnosť spoločnej akcie KĽDR a Kórejskej republiky, no NOV KĽDR ponuku neprijal. ZSSR sa do toho nezamiešal, veď bývalý španielsky veľvyslanec v Moskve J. A. Samaranch mal dôveru východných krajín a prvý raz štartovalo na OH až 160 zo 167 krajín. Ako ešte vysvetlíme, úlohu zohrala aj diplomacia Samarancha v Soule. Prvý raz sa otvorili dvere profesionálom. Barcelona bola jasným favoritom OH 1992, je to Samaranchov domov a zhostila sa všetkého na výbornú. Pripravila doteraz najlepšie zorganizované hry. Roku 1996 slávilo olympijské hnutie storočnicu, Atény kandidovali, a hoci by nik nepochyboval o správnosti gesta vrátiť olympiádu po 100 rokoch tam, kde sa zrodila, prevážil biznis, korupcia a diktát gigantov. Podplácalo Toronto, Melbourne, ale ani Manchester nemal čisté svedomie. Belehrad bol bez šance, a tak nik nepochodil proti sídlu Coca-Coly - Atlante. Hry s bombovým atentátom, nižšou technickou úrovňou než barcelonské a najmä už štvrté americké iba 12 rokov po Los Angeles neboli naplnením ideálov olympizmu. Roku 2000 sa pôjde do Sydney aj vďaka úplatku Afričanom, zbieraniu hlasov agentmi, lobizmu v podobe prepravy mongolských koní a podobne. Je asi neskoro na prehodnocovanie (niečo vyše 500 dní do otvorenia) a navyše, dnes už nemá rovnú chrbticu pomaly žiadne miesto.
J. A. SAMARANCH SA ZA GENERÁLA FRANCA NEHANBÍ
Už keď lord Killanin prevzal roku 1972 vedenie MOV po Averym Brundageovi, objavili sa fámy o korupcii pri kandidatúre dejísk. Bývalý starosta Montrealu Jean Drapeau neskôr priznal, že na získanie OH 1976 Kanaďania použili už roku 1970 tzv. Čiernu knihu členov MOV, ktorých neprimerane hostili. Prípad sa ututlal. Killanin musel čeliť ďalším podozreniam - roku 1972 predal Mníchov prvý raz televízne práva do USA za 6 miliónov dolárov a členovia MOV si vraj uchmatli kúsok. Keď Západ bojkotoval OH 1980 v Moskve, v pokladnici MOV bolo menej než 500 000 dolárov a Killanin skončil. Vládu prevzal Juan Antonio Samaranch, syn barcelonského textilného baróna, niekdajšieho športového novinára. Dnes už 78-ročný markíz, bývalý futbalista, boxer a najmä hokejista na kolieskových korčuliach, začal budovať svoje postavenie už od svadby 1955 s barcelonskou kráskou z elity Mariou Teresou Salisachsovou. Samaranch rástol v administrácii Francovho fašistického režimu, čo mu predovšetkým teraz mnohí pripomínajú. Nehanbím sa za nič, čo som robil pre Španielsko. Franco mal aj pozitíva, držal nás bokom od II. svetovej vojny, vybudoval strednú vrstvu spoločnosti a vybral si hodného nástupcu - kráľa, taká je známa obrana Katalánca. Po Francovej smrti vymenovali Samarancha za prvého španielskeho veľvyslanca v ZSSR (1977-80), čo bol dobrý tréning na diplomaciu. Počas OH v Moskve sa stal jasnou prevahou v 1. kole volieb novým predsedom MOV. Bola to politicky a ekonomicky zbankrotovaná organizácia, vyhlásil Španiel. Od tých čias býva v lausanskom hoteli Palace v apartmáne 309, a hoci riadi MOV dobrovoľne, bez nároku na plat, užíva prezidentské výhody - dopravu a ubytovanie v prvej triede, prijímanie kráľmi a prezidentmi. Netajím, náklady na moju prácu dosiahnu ročne státisíce dolárov, ale som prezidentom, mám 78 rokov, je to normálne. Nič proti, za Samarancha dosiahol olympizmus obrovský rozmach - do MOV vstúpilo 80 percent jeho súčasných členov, hry sa rozrástli, každé písmeno slovka olympijský nadobudlo astronomickú marketingovú hodnotu.
MARKÍZOVA KÁDROVÁ POLITIKA VOČI AFRIKE A ÁZII
Keď po Moskve 1980 Samaranch videl, koľko krajín chýba na OH, rozhodol sa použiť svojskú kádrovú politiku kompromisov, diplomacie a pevného krytia, rozšíriť olympijskú rodinu o desiatky členov. Roku 1986 pritiahol do MOV Jeana Paula Gangu z Konžskej republiky, lídra afrického bojkotu montrealských OH. Ganga sa zaplietol do aféry ZOH 2002 v Salt Lake City s obvinením z úplatku v celkovej hodnote 216 000 dolárov. Samaranch chce obetovať priateľov, to je nebezpečná hra, povedal svojho času Ganga. Roku 1988 priviedol do MOV generálmajora Francisca Nyangwesa z Ugandy, bývalého boxera, ktorý sa doma ako armádny veliteľ zapojil do mučivej a teroristickej kampane Idiho Amina. Čo by ste chceli s Ugandou? Ľudské práva majú riešiť takí ako Amnesty International, my chceme športovcov na OH, bránil svojho šéfa hovorca MOV Franklin Servan-Schreiber. Nyangwesovi ponúklo Sydney 50 000 austrálskych dolárov za hlas v jeho prospech pri hlasovaní o OH 2000. Pred OH v Soule cestoval Samaranch do Kórey 25-krát. Utužoval pevný vzťah s multimilionárom Un-jong Kimom, ktorého dcéra, podľa hudobných odborníkov treťotriedna pianistka, hrávala na koncertoch s filharmóniou v Berlíne, Melbourne, Atlante, Salt Lake City a Sydney. Zaujímavá skupina miest, všakže. Un-jong Kim bol telesným strážcom diktátora Chung-hee Parka, ktorý nahonobil majetky skupovaním pôdy na rieke Han v dejisku OH 1988. Kim založil svetovú federáciu taekwondo a roku 1988 vstúpil do MOV. O dva roky viedol komisiu, ktorá Samaranchovi udelila Soulskú medzinárodnú cenu mieru s finančnou odmenou 300 000 dolárov, hoci dnes sa odovzdáva len 20 000. Šéf MOV vraj venoval celú sumu Olympijskému múzeu. V Soule využíval Samaranch prezidentský apartmán hotela Shilla (1700 dolárov za noc), ktorý vlastní firma Samsung. Jej boss Kun-hee Lee sa stal členom MOV roku 1996. V Nagane na ZOH obýval markíz cisársku izbu hotela Kokusai 21 celý mesiac (2900 dolárov za noc) údajne dostal aj samurajský meč a maľbu za 16 000 dolárov. Výbor ZOH dal zostrojiť trojvagónový súkromný vlak MOV riadený najväčšou japonskou železničnou spoločnosťou JR East a každá cesta z Tokia do Nagana stála 7000 dolárov. Španiel dekoroval šéfa ZOH Jošijakiho Cucumiho, japonského multimiliardára, zlatým olympijským radom, ale cenu kampane doteraz taja.
KEĎ TORONTO BILO NA POPLACH, BOLI TO LEN FÁMY
Norm Seagram, šéf torontskej kandidatúry na OH 1996, ktorá podľahla Atlante, poskytol Samaranchovi podrobné hodnoverné informácie o úplatkoch členom MOV v hodnote 800 000 dolárov (celá kandidatúra stála Toronto 14 miliónov) a dal podnet na vážne vyšetrovanie. Predseda MOV vtedy všetko odmietol so slovami, že je to len ohováranie: Nemôžete na základe fám a náhody len tak odstreliť vyše 20 ľudí! Hoci Samaranch sám nesmie hlasovať a nepoberá osobné výhody z funkcie (strieborný pohár s krížom japonského cisára, osobný olejový portrét z Ruska či gobelínový portrét od kuvajtského šejka a iné dary v jeho barcelonskom dome sú nepochybne iba zdvorilostné pozornosti monarchov známemu markízovi), nikdy iniciatívne nevyvinul tlak na svoje ovečky v MOV a nedal pokyn na vyšetrovanie, až kým ho Marc Hodler neprinútil. Prvý raz už 16. júna 1987, keď Hodler poslal list mestám-kandidátom, aby neponúkali drahé dary, a členom MOV varovanie, že ich nesmú prijať. Čo nebolo povolené, začalo sa robiť tajne.
NOVÉ MOTTO - PRIVILEGIUS, CORRUPTIUS, PROTECTIUS?
Naháňačky uchádzačských miest o OH v podobe pozývacích výletov, darov, hostín, ale už aj obchodov, finančných transakcií a politických manévrov nabrali neúnosnú rýchlosť. V torontskom prípade figurovalo 26 mien, v berlínskom 20, v Salt Lake City 24 (prvý raz zverejnené), a to sú len veci, o ktorých sa čosi vedelo. Keď šikovný americký biznisman Peter Ueberroth ukázal v Los Angeles 1984, ako sa na OH dá dobrým marketingom zarobiť, symboly MOV sa stali neoceniteľným obchodným majetkom. Skupina diskrétnych ľudí, navzájom spolupracujúcich a vzájomne sa kryjúcich, odrazu vlastnila drahé hlasovacie právo. Nevládna, nepolitická, dobrovoľná športová organizácia dám a pánov bez platov dnes zodpovedá za miliardy, rozhoduje o vzhľade, prestíži a budúcnosti niektorých svetových miest a národov. História ukazuje, že mnohí na to nie sú pripravení, alebo dokonca ťažia z takejto situácie. Športový svet, riadiaci sa každé dva roky na ZOH a OH mottom Citius, Altius, Fortius, je riadený prestarnutou lausanskou stovkou, ktorej pomaly prischýna slogan Privilegius, Corruptius, Protectius. Netreba nového Teodosia, olympiáda s pôvodnými ideálmi má svoju budúcnosť, iba jej bohovia potrebujú hlbokú morálnu a kádrovú očistu. ANDREJ BUČKO
FOTO - ARCHÍV
