"Kartágo musí byť zničené" - končieval v senáte každú svoju reč jeden z rímskych senátorov. Neviem, čím sa previnilo Kartágo voči Rímu, skutočnosťou ostáva, že po tretej púnskej vojne boli jeho zrúcaniny posypané soľou a život sa tam prakticky nikdy nevrátil.

Život je najväčší a najnádhernejší dar, aký človek môže dostať. Je hodný ochrany, úcty, rešpektu, obdivu i pokory. Každý z nás môže pretvárať a zúročovať svoj talenty podľa vlastného výberu, od bezbrehého egoizmu a cynizmu až po prakticky úplné vzdanie sa samého seba v prospech iných, v prospech všeobecného dobra.

Pri skone hodnotných ľudí nás zachvacuje úzkosť, ľútosť, niekedy - zvlášť ak máme pocit cudzieho zavinenia - aj hnev. Niekedy sa pod vplyvom týchto pocitov snažíme prispieť k naplneniu spravodlivosti či urýchleniu procesov, niekedy pridávame vlastný názor, vyjadrujeme vlastný súd a niekedy, i keď si to možno ani neuvedomujeme, vlastne opakujeme s rímskym senátorom, že niekto je vinný a musí byť potrestaný.

Choroba nebýva vždy jednoznačná. V medicíne sa mnohorakosťou obrazu choroby zaoberá diferenciálna diagnostika. Schopnosť diagnostiky, schopnosť určenia správnej diagnózy, ktorú potom možno liečiť správnym spôsobom (čo neznamená vždy vyliečiť), záleží na zhromaždení všetkých dostupných údajov - t. j. anamnéze, fyzikálnom vyšetrení - t. j. vlastnom vyšetrení lekárom, a ostatných základných vyšetreniach, napr. elektrokardiografickom, röntgenologickom, biochemickom, hematologickom alebo iných špecializovaných vyšetreniach. Napríklad len dvadsať (obrazne) údajov môže viesť k tisícom (obrazne) kombináciám, z ktorých jedna je správna. Ďalším dôležitým faktorom je čas, v ktorom sa niekedy doslova v zlomku sekundy dokáže zmeniť stav chorého, a tým niekedy paradoxne aj pri zhoršení choroby dokáže zvýraznením alebo prechodom do typickejšieho obrazu pomôcť lekárovi lepšie určiť chorobu a potom aj liečbu. V iných prípadoch, keď sa choroba stáva nezvratnou, zas čas pracuje v neprospech chorého, v nemožnosť pomôcť.

Ľudia sa vždy dokážu zmýliť, mýlia sa aj lekári. Môže to byť "omyl" z kategórie "nezavinených", môže to byť omyl aj z druhej kategórie.

V určitých prípadoch, i pri podozrení zo zanedbania starostlivosti, resp. zavinenia poškodenia či smrti pacienta, sa ustanovujú tzv. znalecké komisie, ktoré sa vyslovujú k spôsobu poskytnutia starostlivosti a miere zavinenia poškodenia pacienta. Posledné slovo máva súd, ktorému poskytuje vyjadrenie súdny znalec a ktorý má k dispozícii aj výsledky vyšetrovania, čo lekárske komisie mať nemôžu. Niektoré údaje však dokáže zistiť aj človek neškolený vo vyšetrovaní, resp. pre školeného investigatívneho novinára by tieto zistenia nemali byť závažnou prekážkou. Verejnosť by sa tak mohla a mala dozvedieť aj iné fakty z daného prípadu, a nie iba z prvého článku v podstate iba preberanú a opakovanú vetu o vine (nie nevine) ošetrujúceho a plnými menami označeného personálu.

V tomto ohľade nie je podstatné, či závery príslušnej komisie sú zverejnené k určitému dátumu. Dôležitý je - okrem skutočnosti, že príslušná komisia bola ustanovená a dospela k záveru (nevylučuje sa ani rozdielnosť záverov rôznych komisií, preto uvedené hierarchické usporiadanie) - predovšetkým uvedený moment, že plnými menami označení lekári z konkrétneho prípadu vinnými nemusia byť. Ak ich zavinenie súdny znalec potvrdí, a napr. sa líšia závery súdneho znalca od záverov predchádzajúcich komisií, je potom namieste, aby dané rozdiely boli zdôvodnené. Ak však súdny znalec zavinenie (v zásade ide o vyjadrenie, či spôsob poskytnutia zdravotnej starostlivosti bol na patričnej úrovni, a či tento spôsob bol v príčinnej súvislosti s výsledným stavom pacienta - pričom sa vyjadrenie môže pohybovať aj v "čiastočných reláciách") nepotvrdí, a jeho závery sa nelíšia (ale môžu sa aj tu líšiť) od záverov predchádzajúcich komisií, potom sú namieste otázky typu - "cui bono" či premisa "prezumpcie neviny", alebo len taká prostá téma o všeobecnej, resp. novinárskej "etike".

Pritom si často veci žiadajú málo - trochu času, trpezlivosti, zdržanlivosti, úcty a niekedy i spomínanej pokory. Pravda sa nestratí, iba sa objaví o niečo neskôr. Mnohé veci už nedokážeme vrátiť späť, nedokážeme zmazať tak ľahko z pamäti prsty, ktorými sme ukazovali "(ne)vinníkov" miliónom obyvateľov tejto krajiny.

Muselo byť Kartágo skutočne zničené?

JÁN BIELIK

(Autor je lekárom, v poslednom čase vo funkcii generálneho riaditeľa sekcie zdravotnej starostlivosti

MZ SR)