Niekedy sa zdá, že problémom slovenskej ekonomiky je teraz najmä pomenovanie orientácie. Ľavicoví a sociálni demokrati spoločne ťažia proti postupu, ktorý by mohol ohroziť životnú úroveň občanov a rast hospodárstva. Opatreniam vlády, ktoré sú aj tak výsledkom kompromisu, a teda na vytvorenie rovnováhy v ekonomike nebudú stačiť, hovoria pravicové a odmietajú ich. Poriadny ľavičiar by očakával, že jeho lídri povedia aj to, ako si riešenie predstavujú. Vodcovia nateraz mlčia a uspokojujú sa s tým, že televízie ochotne vysielajú ich razantné vystúpenia na obranu záujmov najslabších.
Hospodárska politika nemá teraz starosti s tým, či ju nazvú pravicovou alebo ľavicovou, a nielen preto, že obsah týchto orientácií vlastne nik na Slovensku nepomenoval. Ekonomika potrebuje rovnováhu. Ak ju nenastolí vláda, urobí to trh, ktorý si pravdaže nebude vyberať obete len medzi bohatými. Ani vláda nemôže vyberať skupiny občanov, ktorí za reformu zaplatia a skupiny, ktoré ušetrí. Pretože na Slovensku teraz iní ako moderní ľavičiari vraj nepôsobia, nemal by vzniknúť skrat v podobe zabrzdenia reforiem. Moderní ľavičiari totiž musia poznať situáciu z posledných rokov, keď v krajine utešene rástol hrubý domáci produkt a súčasne sa zvyšovala aj nezamestnanosť.
Odborníci z OECD (Organizácia pre hospodársky rozvoj a spoluprácu) nedávno naznačili, že výrazná expanzia slovenskej ekonomiky v uplynulých rokoch nemala stabilný základ. Ekonomický rast vyjadroval vlastne iba domáci dopyt, verejné výdavky a investície. Ani vyhasínajúca hviezda Claudia Schifferová nedala zmysel rozostavaným diaľniciam. Makroekonomická nerovnováha sa prejavila vo forme vysokého deficitu na bežnom účte a rozpočtového schodku. "Je evidentné, že pri týchto podmienkach musí výrazná ekonomická expanzia takmer nevyhnutne prerásť do prudkej korekcie. Vzhľadom na štruktúru ekonomiky však táto nerovnováha nemá schopnosť samokorekcie, pretože zahraničné pôžičky neboli zamerané na vybudovanie nových exportných kapacít," konštatuje OECD.
Naivné predstavy o automatickej zmene stavu hospodárstva po voľbách stále ešte žijú. Obrat však nemožno očakávať, ak sa nezmení orientácia ekonomiky. Kľúčovou nie je teraz otázka, či je hospodárska politika ľavicová alebo pravicová, ale či je racionálna. A ešte sa treba pýtať, či vôbec je hospodárska politika.
Vláda má teraz v zásade dve možnosti. Vypočuť odborárov a ľavicových lídrov, nechať sa ukolísať sladkými rečami o právach najslabších sociálnych skupín alebo urobiť razantné kroky, ktoré - akokoľvek nepopulárne - odvrátia krízu. Vláda môže prijať argumenty o nemožnosti znížiť životnú úroveň a neurobiť nič, čo by ceny zvýšilo. Občania ich budú mať radi, ľavičiari ich možno aj poláskajú. Chlieb nezdražie o dve koruny. Výsledkom bude pokračovanie mečiarovskej ekonomickej politiky, pravda bude mať iba krátke trvanie. Cena chleba sa potom zvýši možno na dvojnásobok súčasnej, vláda však bude mať aliby. Nie ona, trh sa postaral o vytvorenie rovnováhy.
Vláda nasledujúca bude mať o jednu vrásku menej. Nebude sa musieť obťažovať s vymedzením najslabších sociálnych vrstiev. Všetky budú také.
Eduard Žitňanský
Autor je redaktorom týždenníka TREND a biznis magazínu DUEL.
