Česká budúcnosť: NATO *Slovo k týždňu

Český prezident včera podpísal dokumenty, ktoré o dva týždne osobne doručí ministerke zahraničných vecí USA jej český rezortný kolega v meste Independence v americkom štáte Missouri. Spoločne s Poľskom a Maďarskom sa Česká republika stane členom najsilnej

šieho vojenského paktu na svete. Hoci ide o historickú udalosť, život českej spoločnosti sa tým nijako výrazne nemení. Vojaci sa učia angličtinu a politici debatujú o nákupe nadzvukových lietadiel, na ktoré v rozpočte chýbajú peniaze. V časoch hlbokého mieru sa politikom nepodarilo rozvinúť celonárodnú diskusiu, pri ktorej by proti sebe stáli vášniví stúpenci a vášniví odporcovia vstupu do NATO. Na konci storočia, v ktorom Československo dvakrát obsadili okupačné armády, sa o vstup do aliancie aspoň čiastočne zaujíma iba 43 % občanov ČR, so vstupom súhlasí 56 % a 63 % si od vstupu do NATO sľubuje zvýšenie obranyschopnosti štátu. Česká spoločnosť žije obavami o životnú úroveň, politici sa hádajú, či občania majú, alebo nemajú "blbú náladu", kritizuje sa Klausova ekonomická transformácia alebo Zemanovi ministri. Pritom o vstupe do Severoatlantickej aliancie určite nemožno hovoriť ako o banalite. Česko, Poľsko a Maďarsko majú za sebou roky obrovskej diplomatickej aktivity, ktorá mala dlho otvorený koniec. Rozhodnutie o rozšírení NATO prešlo náročným procesom ratifikácie v členských štátoch a neustále visel vo vzduchu otáznik, či aliancia nerobí chybu. Hlavným argumentom odporcov rozšírenia bol strach z Ruska. Po páde železnej opony sa obávali, že rozšírenie opäť zmrazí konštruktívne sa rozvíjajúce vzťahy, predovšetkým, samozrejme, ekonomické. Na tom, že nakoniec zvíťazil názor, že aliancia sa nerozširuje proti niekomu, ale že sa rozširuje priestor stability, má výrazný podiel Václav Havel, ktorý opakovane pripomína, že zmyslom NATO je spoločne brániť spoločné hodnoty. Zatiaľ čo členstvo v NATO sa pre českú spoločnosť stáva samozrejmosťou, o otázke hodnôt sa prakticky nediskutuje. Príslušnosť k západnej civilizácii sa chápe ako historická samozrejmosť a zlaďovanie právnych noriem sa uskutočňuje zatiaľ predovšetkým na papieri. Západ dávno nie je vnímaný ako vysnený raj a má to svoje logické príčiny: pri každom zdražení je reč o svetových cenách, pričom iba zlomok občanov poberá "svetové" mzdy. Integrácia do Európy nevyvoláva len nádeje, ale i obavy. Iba v jednom jestvuje zhoda: inej cesty niet a dvere do aliancie sú najdôležitejšie z tých, ktoré sa doteraz otvorili.