Poézia všetkých troch členov skupiny Osamelí bežci (I. Štrpka, P. Repka, I. Laučík) má nepochybne veľa spoločného, ale poetika každého z nich je zároveň originálna, svojská. Potvrdzuje to aj najnovšia (piata) básnická zbierka Ivana Laučíka Havránok. Laučík - podobne ako jeho básnickí druhovia - vo svojej útlej knižke tematizuje problematiku slova a jeho významu, komunikácie, porozumenia, potrebu odovzdať správu, posolstvo, súvislosť minulosti s prítomnosťou, predkov so súčasníkmi, hľadá čosi ako univerzálny duchovný odkaz. Robí to ale vlastným, neopakovateľným spôsobom. Všetky tematické okruhy, ktoré som uviedol (nie však všetky Laučíkove v tejto zbierke), sú v zhustenej podobe koncentrované v tomto úryvku: "Po zaniknutej hláske zostriebreli tie, / čo zostávajú. A iné kvília mimo slov / na okraji pevniny. // Vykopeš tu seba / medzi samozrejmosťami. // Zaživa si uvidel veľkolepé čerenie. / V mrákave podvečera / zažiaril irídiový hrot / Kriváňa. / S ním tu prebývaš nad neláskou, / s končekom jazyka / opretým o podnebie." Sú to verše z titulnej a najrozsiahlejšej básne (možno básnickej skladby) Havránok, v ktorej je vzťah minulosti a prítomnosti najevidentnejší. Havránok je vrch pri Liptovskej Mare, teda v Laučíkovom rodnom Liptove, a zároveň je to unikátna archeologická lokalita. Pre básnika je tiež jedinečným inšpiračným zdrojom, ktorý ho podnecuje k pútavým reflexiám, nabitým nábojom metafory, pôsobivou obraznosťou, čo priam zasahuje zmysly.

Laučíkovo básnenie aj v tejto knihe je podľa mňa úporným hľadaním zmyslu bytia, a pretože na počiatku bolo slovo, i slova. Niekedy je to ako lopota kopáča na predpokladaných náleziskách, ktorý musí premiestniť metráky zeminy, inokedy je to pipľavá, trpezlivá práca toho, kto sa už ocitol vo vrstvách, kde treba postupovať opatrne, len s metličkou a lopatkou. Laučík však pritom nikdy nezabúda, že verš, poézia musia tvoriť estetikum a že je dobre aj vtedy, keď pôsobia harmonicky. A práve estetikum zvýznamňuje jeho posolstvo. Preto v knihe nachádzame mnohé miesta, ktoré v nás pozoruhodne rezonujú. Ako napríklad toto (z básne Večerný zápis): "Neveriaci si, pravda, cenia ešte vieru. / Neomylní dúfajú, že ich opäť zachráni naša chyba. / Živí vedia, že o všetko išlo / už od rána."

Zistil som, že jedným z najfrekventovanejších plnovýznamových slov v zbierke je lexéma "stopa". Ale veď práve o to v poézii (a vari i v živote) ide - nájsť (hoci aj v snehu, čo sa práve roztopil) a zanechať (pozitívne) stopy. Ivan Laučík tie svoje už vytvoril. Záleží len na tom, či z nich dokážeme správne čítať.

IGOR HOCHEL

(Autor je spolupracovníkom SME)