Základná otázka celej kosovskej krízy, štatút Kosova, zostáva nevyriešená. Navrhovaná mierová dohoda, ktorej podpísanie je hlavným cieľom prebiehajúcich rokovaní, rieši otázku štatútu Kosova z krátkodobého hľadiska, a to vo forme trojročnej prechodnej autonómie. Avšak z dôvodu budúcej stability v regióne treba postavenie Kosova určiť dlhodobo, a to v podobe autonómie v rámci Juhoslovanskej zväzovej republiky.

Z medzinárodnoprávneho hľadiska nemá Kosovo právo na nezávislosť. Kosovskí Albánci žijúci na území dnešného Kosova sú príslušníkmi albánskeho národa, ktorý si svoje právo na sebaurčenie v podobe samostatného štátu uplatnil vytvorením Albánska, a preto v rámci Juhoslávie predstavujú etnickú menšinu. Skutočnosť, že vyše 90 percent kosovskej populácie tvoria práve Albánci, ich teda neoprávňuje založiť si vlastný štát, ale iba uplatniť si svoje politické práva v plnom rozsahu v rámci Juhoslávie. Z tohto dôvodu je požiadavka kosovských Albáncov na vypísanie referenda o nezávisloti, ktoré by nezávislosť s najväčšou pravdepodobnosťou schválilo, neprípustná. Najvýhodnejšou formou je preto rozsiahla autonómia Kosova s vlastnou administratívou, ktorej podporu vyjadrila aj Bezpečnostná rada OSN vo svojej poslednej rezolúcii k situácii v Kosove v októbri minulého roku, a ktorú vo svojom návrhu, hoci krátkodobo, presadzuje aj kontaktná skupina. Ďalším dôvodom, prečo Kosovo nemôže byť nezávislé, sú militantné aktivity Kosovskej oslobodzovacej armády, Západom označované za teroristickú činnosť, ktorá je z hľadiska medzinárodného práva ilegálna. Akýkoľvek ústupok zo strany Západu požiadavkám kosovských Albáncov týkajúcich sa už spomínaného referenda, alebo akéhokoľvek iného kroku, ktorý by mohol v budúcnosti viesť k jednostrannému vyhláseniu nezávislosti zo strany predstaviteľov kosovských Albáncov, by bol chápaný ako nepriama podpora teroristických aktivít v prospech politických cieľov kosovských separatistov.

Podľa vyjadrenia západných diplomatov má "kľúč k mieru alebo vojne" v rukách juhoslovanský prezident Miloševič, ktorý počíta s tým, že Kosovo, považované Srbmi za kolísku svojej kultúry, zostane v jeho rukách. Je však určite rozumnejšie pre Miloševiča pripustiť prítomnosť mierových síl NATO na svojom území, ako ho zbytočne vystaviť bombardovaniu a tým ešte viac zhoršiť situáciu v krajine už aj tak dosť zaťaženej medzinárodnými sankciami. Dohľad síl NATO nad dodržiavaním mierovej dohody je však nevyhnutný, ak medzinárodné spoločenstvo nechce, aby sa situácia v Kosove o pár rokov zopakovala.

MARTIN BAK, Utrecht

(Autor je študentom

medzinárodného práva

na University College Utrecht)