10. - 21. 2. 1999
Poslednýkrát sa Berlinale konalo v starých priestoroch. Jubilejný 50. ročník sa presťahuje do nových priestorov na Potsdamer Platz. Uvidíme, či táto zmena prinesie i nejaké zmeny vo výbere filmov. Festival, ktorý si začiatkom deväťdesiatych rokov získal renomé ako objaviteľ zaujímavých filmov z bývalých socialistických krajín či Ázie, sa totiž čoraz viac snaží súperiť s festivalom v Cannes. V súťaži bolo tentoraz až osem (!) amerických filmov a ďalšie štyri boli uvedené mimo súťaže. Na druhej strane treba priznať, že dva z nich - romantická komédia Shakespeare in Love (Zaľúbený Shakespeare) režiséra Johna Maddena a Tenká červená čiara, vojnový film zameraný na udalosti spojené s Guadalcanalom v roku 1942 (obidva onedlho uvidíme v našich kinách) - patrili k tomu najlepšiemu, čo súťaž priniesla. Dobrý bol i tretí film, nakrútený podľa kódexu Dogma 93 s názvom Mifuneho posledná pieseň (Mifune`s Last Song) dánskeho režiséra Sorena Kragh-Jacobsena a Schumacherov film 8mm Eight Millimeter s Nicolasom Cageom. Naopak, veľkým sklamaním bol pre mňa prepis Vonnegutových Raňajok šampiónov s Brucom Willisom.
Zaujímavé tituly však boli uvedené v sekcii Panoráma: prepis úspešnej hry Jima Cartwrightera Little Voice a Still Crazy o rockovej kapele, ktorá sa po dvadsiatich rokoch dala opäť dokopy a tiež v rámci 29. medzinárodného fóra mladého filmu. Tu bol uvedený nemý film Aki Kaurismäkiho Juha, mimoriadne zaujímavý dokument o emigrácii Židov z Európy do Šanghaja v rokoch 1939 - 1941 s názvom The Port of Last Resort, The Cruise - dokument o New Yorku, videný očami excentrického sprievodcu turistov v poschodovom autobuse, a zaujali ma i dva ruské hrané filmy. Prvý z nich, Okraina, debut Piotra Luzika, nie náhodou prevzal názov z ruského filmu z roku 1933. V štýle predvojnovej ruskej klasiky rozpráva príbeh štyroch mužov, ktorí po predaji miestneho kolchozu neznámemu majiteľovi vzali spravodlivosť do vlastných rúk. Vo filme nechýba ani apokalyptické zničenie Moskvy, ku ktorému došlo úplne náhodou. Naopak, film Sergeja Snežkina Cvety kalenduly, zobrazujúci osud žien troch generácií v súčasnom Rusku, sa nesie skôr v duchu Čechovovských tradícií.
Zatiaľ čo v kinosálach i mimo nich panovala mimoriadne priateľská atmosféra, udalosti posledných dní v Berlíne - zavraždenie mladého Alžírčana neonacistami a útok na ambasádu - si vyžiadali zosilnenú policajnú ochranu počas projekcií izraelských a tureckých filmov. Našťastie, i tento rok však v Berlíne zvíťazil film.
Miro Ulman
(autor je filmovým publicistom a na MFF v Berlíne bol členom medzinárodnej poroty FICC - Medzinárodnej federácie filmových klubov)
