slabosť vždy bola aj bude problémom a každá transformujúca sa spoločnosť s tým musí rátať. Preto si myslím, že by sme nemali byť nespokojní so súčasným spoločenským vývojom. My nie sme žiadna historická výnimka, ktorej by prislúchala zhovievavosť osudu. Veď len v nedávnej minulosti sme mali svojich vlastných slovenských fašistov, po vojne svojich udavačov a kolaborantov, svojich eštebákov a neskôr aj svojich normalizátorov. Vždy ich bolo priveľa na malý slovenský národ. Prečo by z tohto nemalo zostať i pre našu súčasnosť? Opäť tu máme sily, ktoré nás učia nenávidieť a bojovať za nezávislosť, za jazyk a za všetko slovenské, lebo tento pracovitý a holubičí národ chce konečne mať svoje hniezdo čisté. Tým netrpezlivým navrhujem, aby sa dobre pozreli na osoby, ktoré sa po roku 1989 náhle vynorili ako huby po daždi, ktoré sa označili za národné sily pripravené zachrániť štátotvorný národ pred Maďarmi, Čechmi, Židmi. Pod heslom Cudzie nechceme, svoje si nedáme usilovne privatizovali, arizovali, znárodňovali a kradli. I keď je minulosť ťažká ako mlynský kameň, myslím si, že veci sa preda len od volieb pohli dopredu.

JOZEF HÖRMANN, Bratislava