"Les je metaforou pro narativní text... I v lese, kde nejsou cestičky dobře prošlapané, si každý může najít svou vlastní pěšinku tak, že volí cestu vpravo či vlevo od určitého stromu, a tak si vybírá u každého stromu, na který narazí." Vety, ktoré Umberto Eco napísal vo svojich harvardských prednáškach (vyšli pod názvom Šest procházek literárními lesy, 1997), platia tiež o jeho vlastných textoch. Románoch - lesných bludiskách, z ktorých čitateľ ťažko nachádza cestu von či späť, a to aj napriek tomu, že autor po sebe zanecháva výrazné, niekedy až príliš viditeľné stopy, ktoré akoby overovali platnosť Ecovej teórie o modelovom autorovi a čitateľovi.
Po Foucaltovom kyvadle prichádza Eco s románom, ktorým sa vrátil späť - k Menu ruže. Dokazuje to ten istý spôsob (meta)narácie (odkaz na nájdený rukopis), dvojica postáv - učiteľa a jeho žiaka, úvahy o filozofických a teologických otázkach, historické pozadie príbehu, dôkladná znalosť dobových reálií, text, ktorý môžeme čítať ako umeleckú i populárnu literatúru a napokon hoci aj priama alúzia na Meno ruže. Mnohé Texty tvoriace Foucaltovo kyvadlo vystriedala Pluralita svetov, Paralelných existencií, realita Príbehov - v tomto slova zmysle predstavuje tvár Dvojníka Roberta jeden z Možných pohľadov do Zrkadla. Verzie Fiktívnych udalostí má dotvárať a podľa ľubovôle meniť sám čitateľ - predovšetkým k takejto Hre nás zvádza Autor.
Hoci nepochybujem o hodnote Ecových románov, predsa som po celý čas, ktorý som strávila na Ostrove včerajšieho dňa, rozmýšľala aj nad tým, komu je tento text určený. Ťažko si totiž viem predstaviť diskurzívneho čitateľa, ktorý by - hoci ako paródiu na Angeliku - prijal scénu oslobodenia Ferranteho žobrákmi, rovnako ako pochybujem o tom, že by sa naivný prijímateľ prehrýzal napr. esejistickou časťou o emblémoch. Isté však je, že autor sa bavil obdobne, ako keď písal Meno ruže: "...literát (jemuž byla navrácena jeho vysoká důstojnost) může dnes psát jen proto, že ho to těší." MARTA SOUČKOVÁ
(Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)
