"Dušička bola úzka, srdce v nohaviciach, päste zaťaté a slzičky v očiach," tak opisuje pocity zo skorého sobotného rána otec prvého slovenského kozmonauta Marián Bella. V noci pred štartom takmer vôbec nespal. O pol druhej už púšťal rádio. "So ženou sme si trochu vydýchli až po tom, keď povedali, že sú už vo vesmíre, v bezváhovom stave. Vari najhorších bolo tých deväť, desať minút, kým sa dostali na obežnú dráhu." Čo by otec povedal synovi, keby v tej chvíli bol pri ňom? "Nuž, čo? Povedal by som mu, Ivan, drž sa!" Podobne ako rodičia a najbližší, prežívali historický okamih letu prvého Slováka do kozmu aj jeho susedia, priatelia, rodáci z horehronskej obce Dolná Lehota. Ale inak, ako poznamenal vždy vysmiaty, dobre naladený a vtipkujúci pán Bella (Ivan je vitpkár po ňom), nebyť novinárov, ktorí "otravovali" od štvrtej rána, bola by sobota 20. februára deň ako každý iný. "Lebo ako obvykle som musel nachovať zajace, sliepky, kozu... Tú, pravdaže, aj podojiť, a dnes ráno, poviem vám, mala vemjačko plné mlieka z Mliečnej cesty, od nášho Ivana. Podstienku som pozametal od snehu, zakúril v udiarni aj v dome, s vnučkou vyšiel na vzduch, no a pritom všetkom som myslel na nášho Ivana." Naposledy bol Ivan Bella v Dolnej Lehote takto pred rokom, keď otec oslavoval šesťdesiatku. Len čo sa vráti z kozmu a potom domov na Slovensko, pripijú si spolu. Takou poriadnou domácou silnou. "Veď aj on je silný chlap," hovorí hrdý otec, "musí byť, keď si dovolí ísť do kozmu, no nie?" ANNA GUDZOVÁ