V prípade Spojených štátov amerických môžeme o historickom zdôvodnení hovoriť bez obáv. Tvorcovia americkej ústavy sa po úspešnom boji o nezávislosť od britského kráľovstva snažili čo najjasnejšie hodiť za hlavu akékoľvek monarchistické vplyvy. Z tohoto pohľadu je jasné, prečo sa práve tu na čelo štátu po prvýkrát v modernej histórii postavil občan volený ľudom. Nestačilo však iba nahradiť kráľa voleným prezidentom. Zmena spočívala v prechode k prezidentskej vládnej forme. Systém bŕzd a protiváh, kde sa navzájom kontrolujú silný prezident, rovnako vplyvný Kongres ako predstaviteľ zákonodarnej moci a do tretice súdna moc, tiež s veľmi efektívnymi právomocami, zabezpečuje dodnes vyváženosť a stabilitu.
O vplyve dejinných udalostí, ktoré stáli pri prechode k priamej voľbe prezidenta, nemôžeme pochybovať ani pri početnej skupine štátov z bývalého socialistického bloku. Tak Rusko, ako aj Slovinsko, Chorvátsko, Litva, Bielorusko či ďalšie sa rozhodli voliť priamo po rozpade bloku, ktorého boli súčasťou. K tomu treba prirátať ešte aj rozpad mnohonárodnostných materských štátov - možno práve rozpad veľkej Juhoslávie a ešte väčšieho Sovietskeho zväzu viedol osamostatnených zákonodarcov k myšlienke priamo zvoleného muža číslo jeden. Pretože na čelo štátu sa mala postaviť osobnosť, ktorá po rokoch "kočírovania" z Belehradu či Moskvy bude mať silu zobrať opraty riadenia štátu do svojich rúk. A na to logicky potrebuje silnú podporu ľudu. Možno aj preto sa k prezidentovaniu dostali také silné postavy ako Boris Jeľcin (i keď tento prívlastok v jeho prípade dnes už vyzerá skôr ako vtip) alebo diktátor Alexander Lukašenko, či intelektuál a stúpenec vlády silnej ruky Franjo Tudjman.
Jasným príkladom dejinných vplyvov prechodu k tomuto spôsobu voľby je aj Francúzsko. Po neblahých skúsenostiach s fungovaním IV. francúzskej republiky, kde vládol veľmi silný parlament stíhaný neustálou vnútornou krízou, keď sa vlády menili ako čísla na točiacej sa rulete, presadil Charles de Gaulle zmenu. V. republika, ktorá začala písať svoju históriu v roku 1958, je dielom tejto osobnosti, ktorá sa na čelo štátu vrátila po viac ako desiatich rokoch, keď svoje prvé skúsenosti získal v pozícii predsedu vlády už v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny. Práve politický chaos a rastúca sila politických strán v parlamente viedli de Gaulla k zmene. Nový systém budoval vo viere v "politiku bez politických strán". Prezidentovi prisúdil významné právomoci, naopak parlament sa dostal pod jeho vplyv a v hierarchii moci parlament preskočila aj vláda.
V tejto súvislosti potom stojí za zamyslenie, aké dejinné súvislosti viedli k priamej voľbe našich zákonodarcov. Je jediným dôvodom tejto významnej zmeny trápna skúsenosť z posledných mesiacov fungovania bývalého parlamentu, alebo máme za tým hľadať vyššie spomínané znaky. Sú to snáď prežité dni v Rakúsko-uhorskej monarchii či oneskorený šok z rozpadu Československa, či jednoducho snaha nájsť osobnosť s dostatočnou podporou verejnosti, bez priamych vplyvov politických strán? MATÚŠ KOSTOLNÝ
