S voľbou prezidentov je v našich zemepisných šírkach vo všeobecnosti kríž. Nie sú osobnosti, i keď záujemcov by bolo. Dnes sa bude na mimoriadnej konferencii Slovenského futbalového zväzu voliť prvá hlava nášho najpopulárnejšieho (stále?) športu. Už mimoriadny termín najvyššieho futbalového orgánu signalizuje pomery, v ktorých, žiaľ, dominujú dezintegračné tendencie a konfrontačné nekultúrne praktiky. Najsmutnejšie je, že futbalisti si buď neuvedomujú, alebo samovražedne podceňujú najväčšie nebezpečenstvo, ktorým je rastúci celospoločenský nezáujem o ich problémy. Ten ich, presnejšie profesionálnu "verchušku", s rakovinovou spoľahlivosťou môže pripraviť o stále slušnú obživu. Konzument-našinec vytriezvel. Už jednoducho nemá náladu donekonečna sa zožierať, kto je na vine, že superligovým "hviezdam" z Horného Dolného meškajú výplaty. Najmä keď si musí sám zaobstarať film, aby mu lekár zröntgenoval zuby. Akokoľvek sa bude brnkať na strunu, že slovenská nátura má blízko k španielskej (predám poslednú kravu, aby som mohol ísť na futbal) alebo brazílskej (štrajk nebude, lebo sa blíži veľký futbalový zápas), reálny ekonomický potenciál na plošný profesionalizmus pod Tatrami nie je.
Éra rezešovských fantazmagórií bola bolestnou stratou času, peňazí a panoptikom morálnych tráum. Ostanú po nej zlikvidované "farmárske" kluby, zhrdzavené monumenty nedostavaných štadiónov, desiatky oklamaných poctivých futbalistov i hokejistov, nehovoriac už o fanúšikoch. Rezešovci vo svojom tuneli vskutku ukuli futbalový zázrak. Bez divákov, odborného riadenia a predovšetkým elementárnej športovej kvality sa dvojnásobný majster 1. FC prudko priblížil k bundesligovej úrovni. V kolonke finančných príjmov… Na trávniku sa v Lige majstrov potkýnali o loptu a blysli sa najnižšou návštevou (Feynoord) v histórii najbohatšej európskej súťaže.
Tragické je, že páni kluboví prezidenti sa stále vybíjajú v tom, ako v pokútnej "diplomacii" vyzrieť na konkurenta, namiesto toho, aby si sadli za spoločný stôl a džentlmensky, férovo a predovšetkým legislatívne skultivovali biznis, ktorý ich živí. Prvou úlohou športových promotérov je zapĺňať sedadlá na tribúnach.
Kým slovenské trávniky (no najmä zákulisie) neoživí infúzia štandardných profesionálnych postupov (1. výkon, 2. divák, 3. sponzor a až potom finančná špirála regulovaná výsledkami), nezachráni ich najlepší prezident. Mimochodom, profilácia najvážnejších kandidátov mierne kopíruje politický terén. Laurincova funkcionárska anatómia sa blíži k Schusterovi, Služaničova ku Kováčovi. Bachratého bombastické stiahnutie kandidatúry vyvolalo efekt spochybnenia volebného princípu, v tom však ťažko hľadať mečiarovský manéver. Do toho všetkého ešte folklór reprezentačného trénera Galisa, že ak Laurinec áno, tak on ďalej nie. Systémovo síce zvrátené, ako keď hráč odvoláva trénera (u nás však vonkoncom nie zriedkavé), no bulvárne pôvabné. Galis nikdy nebol alibistická "šedá myš", ale jedna z mála trénerských osobností s odvahou riskovať.
Keď už sa medzi rozhašterených futbalových funkcionárov montuje podpredseda vlády Ľubomír Fogaš, ponúka sa aj odťaživá otázka, či by si s "detskými chorobami" mužov okolo lopty neporadila najlepšie Magda Vášáryová…
VOJTECH JURKOVIČ
