Kto z našich politikov konečne povie pravdu o zastavení zbrojárskej výroby na Slovensku? Veď sú medzi nimi aj vtedajší vedúci riadiaci pracovníci dotknutých podnikov a sú k dispozícii aj písomné doklady na ministerstve hospodárstva. Václav Havel sa ako humanista postavil proti ťažkej zbrojárskej výrobe, tak ako zamestnanci podniku v Martine po novembri 1989 na verejnom zhromaždení pred fabrikou. Obe vystúpenia môžeme odsúdiť ako nevhodné, ale nemôžeme im pripisovať dôsledky, ktoré nemali. Komu nestačí poznanie o ústavnom postavení prezidenta, podľa ktorého na zastavenie výroby nemal právomoc, a preto žiaden zákaz nemohol vydať, mal by sa zoznámiť s faktmi. Počúvať a poznať pravdivé skutočnosti je však náročnejšie, ako hovoriť, že jedna osoba (a ešte k tomu inej národnosti) nášmu národu spôsobila ťažkosti. Takto sa legenda ďalej pestuje, lebo to niekomu v politickom boji vyhovuje. Ako to vlastne bolo? Federálna vláda uznesením ešte v rokoch 1987-1988 znížila objem zbrojárskej výroby v štátnom pláne pre finalistov v Martine, Dubnici, v Detve o 7,3 mld Kčs, pretože nebol zabezpečený predaj týchto výrobkov a už sa vyrábali na sklad. Skončenie studenej vojny vo svete, na ktorom sa dohodli predstavitelia svetových mocností USA a ZSSR, malo zásadný vplyv na predaj zbrojárskej výroby. Ak sa republika po roku 1989 "odhlásila" z Varšavskej zmluvy a RVHP, nemohla výroba a odbyt pokračovať v nezmenených podmienkach. Naše podniky finalizovali výrobu v kooperácii so stovkami podnikov nielen v republike, ale aj v rámci RVHP. Ak sa vývoz realizoval za štátne pôžičky ako pomoc spriateleným štátom či "národnooslobodzovacím hnutiam", nová vláda po roku 1989 už odmietla preberať ďalšie bremená finančného zaťaženia. (V tejto súvislosti treba uviesť, že bývalý premiér Čalfa sa zasadil o vývoz 250 vozidiel z Martina do Sýrie ešte v roku 1991, keď bola konkrétna objednávka za platbu v hotovosti, pričom staré pôžičky, ako je známe, ostali nesplatené až dosiaľ aj u ďalších zahraničných odberateľov.) Pamätáme si, že slovenská vláda dosiahla v r. 1991 zmenu tzv. kompetenčných zákonov za "Mikloškove halušky" v zložitých podmienkach transformácie hospodárstva, a tým možnosť riadiť v jej právomoci podniky nachádzajúce sa v útlme zbrojárskej výroby (neboli objednávky). Na druhej strane ťažko pochopiť, prečo predstavitelia Slovenska pri majetkovom delení republiky v roku 1992 nevedeli vyčísliť ekonomické dôsledky zastavenia výroby v podnikoch, v ktorých boli vybudované zbrojárske kapacity nielen pre celú republiku v neprimerane veľkých objemoch. Pravda je aj to, že sa uvoľnené prostriedky na konverziu nepodarilo premietnuť do náhradných programov, i keď uvedené podniky mali už predtým 50 percent civilnej výroby. O nekvalifikovanom riadení transformácie strojárstva sa už veľa popísalo. Kedy na ministerstve hospodárstva povedia, na akú zbrojársku výrobu, náročnú na výskum a vývoj nových výrobkov, má naša republika pri veľkej konkurencii svetových nadnárodných korporácií? Ukazuje sa, že ani organizácia holdingu strojárskych podnikov v roku 1996 nepriniesla sľubovanú zmenu, pretože jeho podniky vykazujú stratu, resp. v Martine už došlo ku konkurzu. Pestovanie uvedenej legendy len oživuje protičeské nálady a nepomôže rozvoju strojárstva. Tomu pomôže podľa môjho názoru poznanie jeho možností v príprave na integráciu do EÚ a začlenenia do NATO, ale najmä prílev zahraničného kapitálu na nákup technológií a zabezpečenie predaja ich výrobkov.

Ing. M. VALKO, Martin