automobil s prezidentom, ten však v poslednej chvíli zmenil svoj program. V Taškente včera odpratávali ruiny zničených vládnych budov.
Karimov nie je prvý a nebude zrejme ani posledný regionálny vodca, ktorému chcú siahnuť na život. Len o vlások unikol atentátom gruzínsky prezident Eduard Ševardnadze (dva razy) i čečenský vodca - stúpenec dialógu s Moskvou Aslam Maschadov. Pred niekoľkými dňami odsúdil azerbajdžanský najvyšší súd na doživotie bývalého premiéra Sureta Husajnova, o. i. práve za sprisahanie s cieľom zavraždiť prezidenta Gejdara Alijeva. Tadžická hlava štátu Imomali Rachmonov bol zranený na nohe, keď pri jeho aute vybuchol v roku 1997 granát.
Výbuchy otriasli nielen uzbeckou metropolou, ale aj obrazom Uzbekistanu ako relatívnej oázy pokoja. Ministerstvo vnútra obvinilo nemenované islamské skupiny, ktoré však v prevažne sekulárnej spoločnosti, ktorá zvolila za hlavu štátu bývalého komunistu, nemajú veľkú oporu obyvateľov.
Atentát však časovo súvisí s inou udalosťou - 26. februára sa v Moskve uskutoční summit Spoločenstva nezávislých štátov (SNŠ). Dvaja členovia tohto nie priliš kooperujúceho spolku bývalých členov ZSSR, menovite Uzbekistan a Azerbajdžan, už vopred ohlásili, že si neprajú obnovenie svojho členstva v bezpečnostnom pakte SNŠ. Uzbekistan susedí s dvoma nebezpečnými krajinami: v Afganistane vládne fundamentalistické hnutie Taliban, ktoré úspešne vytlačilo konkurenčných klanových vodcov vrátane šéfa uzbeckej milície, bývalého dôstojníka sovietskej armády Rašída Dóstuma (podľa údajov z roku 1983 tvorili Uzbeci v Afganistane asi 9-percentnú menšiu). V Tadžikistane s prestávkami pokračujú boje medzi stúpencami islamu a silami postkomunistickej vlády. Bezpečnosť majú zaisťovať z veľkej časti práve vojská SNŠ, v skutočnosti ruské jednotky. Navyše, Uzbekistan má s týmto susedom komplikované vzťahy - postkomunistická vláda v Dušanbe obviňuje postkomunistický Taškent, že podporuje islamské protivládne sily.
Podľa vyhlásenia zahraničnopolitického poradcu prezidenta Azerbajdžanu Vafu Guluzadeho sú "kolektívne bezpečnostné opatrenia SNŠ zacielené proti záujmom Azerbajdžanu." Baku, ktoré nemá najlepšie vzťahy s Moskvou od konfliktu s Arménskom o Náhorný Karabach (kde status quo opäť zaisťujú ruské vojská a Moskva navyše údajne straní Arménsku), zašlo ešte ďalej - obrátilo sa na Západ a chce pritiahnuť záujem nielen svojou ropou ale aj vskutku kurióznou žiadosťou o plné členstvo v NATO. Predbežne by stačili turecké a americké vojenské základne na azerbajdžanskom území - ako obrana pred "ruskou hrozbou", ako to formuloval pred mesiacom Guluzade. Hrozby - nech prichádzajú z akejkoľvek strany - v Strednej Ázii a na Kaukaze nie je dobré podceňovať.
BAŠA JAVŮRKOVÁ
