Öcalan sa stal nepohodlným horúcim zemiakom, ktorý si európske krajiny celé mesiace navzájom pohadzovali medzi sebou. Kauza sa však pre ne stala paradoxne omnoho nebezpečnejšou vo chvíli, keď sa kurdský vodca ocitol v tureckých rukách. Milióny kurdských utečencov, roztrúsených po všetkých krajinách starého kontinentu, počas týchto dní dokázali, že si za svojím Apom naďalej stoja.
Najväčšiu daň za Öcalanov beznádejný útek museli zaplatiť paradoxne dve krajiny, ktoré vždy prejavovali najväčšie sympatie kurdskému problému: Taliansko a Grécko. Taliansko vo chvíli, keď odmietlo vydať v októbri kurdského vodcu na istú smrť Turecku, a Grécko bezprostredne po Öcalanovom zadržaní, keď si od mnohých Kurdov vyslúžilo okamžite prívlastok - zradca. Dokonca aj veľká časť Grékov sa domnieva, že Simitisova vláda Öcalana jednoducho predala Turkom, a nie je vylúčené, že napätie prispeje k výraznej vnútornej destabilizácii krajiny.
Posledné informácie o pohybe Öcalana sú z 1. februára, keď sa márne pokúšal pristáť v Holandsku. Pre žiadny družicový systém pravdepodobne od tej chvíle nebolo ťažké sledovať Apovu stopu, ktorá viedla cez Miláno a ostrov Korfu až do kenského Nairobi. Za únosom Öcalana z Nairobi dokonca mnohí vidia rukopis CIA či izraelského Mossadu, ktorému sa podarilo v máji 1960 podobným spôsobom uniesť z Argentíny nacistu Eichmanna.
Öcalan nie je žiadny svätec, ale ani obyčajný terorista, ako ho radi predstavujú svetu Turci. Je vodcom národa, ktorému sú upierané najzákladnejšie práva. Má však smolu v tom, že sa narodil v Turecku, ktoré je jedinou - aj keď pomerne nedokonalou - demokraciou v islamskom svete. Turecko je navyše členom NATO a je v životnom záujme USA, aby sa politická situácia v krajine ďalej nedestabilizovala. To isté Turecko je síce vytrvalo kritizované zo strany Európskej únie práve za stav ľudských práv, ani jeden z členov pätnástky však nemal dostatok síl na to, aby Öcalanovi podal pomocnú ruku... A práve na to kurdský Apo čakal: nežiadal slobodu pre seba, chcel slobodu pre svoj národ. Po rokoch skrývania sa prejavil ochotu predstúpiť pred nezávislý súd a spraviť z kurdského príbehu medzinárodnú kauzu. Nikto z európskych mocných však nebol dosť silný na to, aby mu poskytol aspoň túto šancu. Tvrdili, že chcú predísť vnútorným nepokojom - teraz ich majú aj s úrokmi. Možno ich navyše omína aj nečisté svedomie. Ani jednému z nich však doteraz nedošlo, čo robí z Ameriky Ameriku: ochota sledovať svoje záujmy a princípy a ísť pri ich napĺňaní až do krajnosti. Európa však ešte stále dáva radšej prednosť polovičatým kompromisom...
Turci môžu Öcalana odsúdiť za vlastizradu, za rozbíjanie republiky, môžu ho rozštvrtiť na tisíc kúskov, hlad miliónov Kurdov po slobode tým však nepotlačia. Jediným spôsobom skutočného riešenia problému je zasadnutie za rokovací stôl. Ak sa dnes Bill Clinton neštíti potriasť ruku Gerrymu Adamsovi a Jásirovi Arafatovi, prečo by si ju nemohol podať aj s Abdullahom Öcalanom...
JURAJ KITTLER
