Kompletnú zvukovú stopu so svojou hudbou k predstaveniu Mária Stuartová, ktoré malo premiéru v novembri 1995 v Divadle Andreja Bagara v Nitre, sa rozhodol zvečniť na CD skladateľ, hudobník a producent Henrich. Album s názvom Mary Stuart uvádza na trh vydavateľstvo Universal Music/PolyGram a obsahuje presne 20 kompozícií zoradených chronologicky podľa divadelnej pôvodiny. Historickú tému Henrich spracoval vo forme, ktorú možno zaradiť k žánru rockovej opery. Na takmer hodinovom zázname sa striedajú bigbítové pasáže, árie či gregoriánske chorály. Oproti predstaveniu, ktoré režisér Ján Ďurovčík naštudoval s Evou Pavlíkovou v hlavnej úlohe, sa zmenila zostava interpretov. Hlavnú postavu naspievala Barbara Haščáková (spočiatku chcel Henrich obsadiť Mariku Gombitovú, ale nebolo možné to realizovať), kráľa Františka vytvoril Pavol Habera, Katarínu Medicejskú a Alžbetu, kráľovnú anglickú, spieva Dagmar Livorová. Ďalej sa v projekte objavujú Radovan Orth, známy pod menom Vrabec, zo skupiny Made II Mate, Richard Salay, Soňa Norisová a ako rozprávač Dušan Jamrich. Husľové sólo v téme Skon kráľa nahral Henrichov brat Marian Leško, ktorý pôsobí vo viedenskej filharmónii. Libreto spolu s Ďurovčíkom napísala Jana Liptáková, textárkou piesní bola Viera Prokešová. "Hudbu som skladal na podnet choreografa Jána Ďurovčíka, pre ktorého bola Mária Stuartová režisérskym debutom. Oslovil ma s konkrétnou témou a ťažko povedať, aký hudobný žáner to mal byť. Ako choreograf šiel Ďurovčík hlavne po tanci, ani si nedával veľké ambície v rámci dramaturgickej výstavby. Žiadny scenár neexistoval. Skôr to mal všetko v hlave a súkal motívy jeden za druhým. Boli to jeho tvorivé vstupy a vedel som, že moja hudba bude v službách niečoho. Mám však pocit, že to spolu drží a pestrosť takýchto diel sa mi páči. Podľa mňa vznikol útvar, ktorý sa mi aj s odstupom času javí natoľko nosný, že som sa rozhodol pre jeho samostatné vydanie," hovorí Henrich pre SME. Celé predstavenie trvalo viac ako hodinu, pričom hovorený text zaberal iba niekoľko minút. "Hudba hrala neustále. Do nej sa rozprávalo, tancovalo, dymilo, svietilo." Samotnému autorovi sa dosiaľ nepodarilo dať útvaru jednoznačné žánrové označenie. "Mal som s tým problém a aj ho mám. Rád by som to charakterizoval, lebo človek sa pýta, čo to je. Keď poviem rocková opera, nie je to celkom pravda. Muzikál už vôbec nie a hudba k baletu takisto nie je pravý výraz. Ale najbližšie, hoci nie presné, mi pripadá rocková opera," vysvetľuje.
Zaznamenanie inštrumentálnych podkladov z divadelného predstavenia bez vizuálnej stránky, tobôž ak nejde o typický pesničkový soundtrack, skrýva nejedno úskalie. "Pochopiteľne, že je to bez obrazu ochudobnené, ale možno to povedať ináč - divákovi mohlo kadečo pri predstavení uniknúť a teraz sa môže viac zamerať na hudbu," konštatuje Henrich. Dôvod meniť niečo zásadné nevidel. "Bol som s tým stotožnený, robil som to najlepšie, ako som vedel. Neviem prearanžovávať a prerábať seba samého. To už by som radšej urobil niečo úplne nové. V poriadku to bolo aj technicky, akurát som dohrával klavír, vychytával drobné zvukové nuansy a pridával ruchy. Možno práve nimi som chcel vykompenzovať absenciu obrazu. Ruchy sú akoby filmová reč a evokujú niečo vizuálne." Filmová hudba Henricha láka, ale situácia v celovečernej tvorbe na Slovensku je dobre známa. Minulý rok sa uspokojil s hudbou pre televízny film Nech hodí kameňom. Okrem sporadickej práce pre reklamy a producentskej činnosti sa venuje najmä scénickej muzike. Naposledy komponoval pre Bratislavské divadlo tanca predstavenie Romeo a Júlia, ktoré opäť režíroval Ján Ďurovčík. Spolu s ním na prelom tisícročí plánuje už teraz nový projekt, o ktorom zatiaľ nechce detailne hovoriť. Podieľať sa na ňom bude aj Nikita Slovák, autor libreta a textov k Romeovi a Júlii. V roku 1996 spracovala dvojica Henrich a Tedea na CD klasickú literárnu predlohu Malý princ od Antoina de Saint-Exupéryho. Už predtým vydali dve platne s meditačnou hudbou - Yashmak a Silmarillion (projekt podľa knihy J. R. Tolkiena vyšiel v mníchovskej firme Aquamarin). Scénická hudba je dnes podľa Henricha bohumilou činnosťou: "Robím ju preto, lebo ma baví. Je to osvieženie a nikdy neviem, do čoho idem. Aj keby som teraz mal robiť druhú Mary Stuart, bol by to ten istý model, len niečo celkom nové. Keď spolupracujem viackrát s tým istým človekom alebo okruhom ľudí, po čase sú všetci inde. Aj ja už teraz pociťujem Mary Stuart ako niečo, čo mám za sebou. Ale je to v poriadku, beriem to ako stopu času..."
DALIBOR HLADÍK
