MOSKVA (PRE SME - PETRA PROCHÁZKOVÁ, agentúra EPICENTRUM) - Poruchy spánku, pocit izolácie a neporozumenia, nenávisť ku všetkým, ktorí nebojovali. To sú hlavné prejavy tzv. afganského a čečenského syndrómu. Trpia ním väčšinou muži, ktorí plnili tzv. internacionálnu povinnosť v Afganistane či obnovovali ústavný poriadok v Čečensku. Afganskou vojnou prešlo podľa oficiálnych údajov 546 255 sovietskych vojakov. Podľa oficiálnych údajov 14-tisíc z nich zabili, 50-tisíc zranili, 7-tisíc zmrzačili. Aj tí, ktorým ostali všetky končatiny, sú vojnovou skúsenosťou dodnes poznamenaní.
O afganskom sydróme sa začalo otvorene hovoriť, až keď sa objavil syndróm čečenský. Do toho času sa vedenie krajiny snažilo problémy veteránov riešiť materiálnym zabezpečením. V roku 1995 sa prvýkrát stretla skupina ruských psychológov a psychiatrov na pamätnej konferencii Zdravotno-biologické a psychologicko-psychiatrické problémy rehabilitácie účastníkov lokálnych vojen. Prvýkrát verejne zaznelo, že afganský a čečenský syndróm ovplyvnil psychiku celej postsovietskej spoločnosti.
Účastníci oboch posledných vojen majú na rozdiel od veteránov druhej svetovej vojny oprávnený pocit, že nikto nevie, za čo bojovali. Podľa profesora Rešetnikova z toho vyplýva vznik ich sklon ku kriminalite a k násiliu. Vyše 12 percent "Afgancov" vidí pre seba ako jedinú formu ulatnenia dať sa najať ktoroukoľvek armádou sveta a bojovať v akomkoľvek konflikte. 92 percent sa domnieva, že štát sa na nich dopustil zločinu, a preto ani oni mu nie sú nič dlžní. Z toho vyplýva ľahostajnosť k zákonom, neúcta k životu. Je známych mnoho prípadov, keď veteráni zabíjali len preto, že ich niekto urazil. "Počas vojny neplatia zákazy vraždiť, znásilňovať, rabovať a to sa pre mnohých stáva normou na celý život," tvrdí Rešetnikov. "Afganci" sa združujú do organizácií, ktoré sa rozšírili aj o čečenských veteránov. Pre väčšinu z nich sa vojna nikdy neskončí.
