Ivan Lexa sa stal riaditeľom SIS až na druhý pokus. V roku 1993 ho odmietol do tejto funkcie vymenovať prezident Michal Kováč. Na jar v roku 1995 ho už vymenovala na návrh premiéra Mečiara vláda, pretože koalícia novelou zákona o SIS odňala prezidentovi právomoc menovať šéfa tajnej služby. Lexovo pôsobenie na čele SIS bolo azda najbúrlivejším obdobím v histórii tajných služieb na našom území. Z človeka, ktorý sa v roku 1994 utiekal k Amnesty International, sa stal muž, pred ktorým utiekol do cudziny jeho bývalý podriadený Oskar Fegyveres. Ivan Lexa dostal do rúk nebezpečnú hračku, s ktoru sa hral až do krajnosti.

"SYSTÉMOVÁ CHYBA" V MYSLENÍ

Ivan Lexa je jedným z najbližích a najvernejších politických spolupútnikov Vladimíra Mečiara. Nevedno, či si Lexa osvojil averziu voči bývalému prezidentovi Michalovi Kováčovi od Mečiara, alebo to bolo naopak. Lexova politická kariéra je však v mnohom aj príbehom o nenávisti voči pánu Kováčovi. Ich osobný spor vznikol v skrytosti aparátu HZDS. Keď v marci 1994 pred parlamentom Michal Kováč prednášal správu o stave republiky, po ktorej bola druhá Mečiarova vláda odvolaná, na adresu Ivana Lexu vyhlásil: "Vedel som, že moje zvolenie za prezidenta bolo pre niektorých ľudí z blízkeho okolia pána Mečiara nemilým prekvapením. Napríklad pán Ivan Lexa výsledok tajného hlasovania pri voľbe prezidenta komentoval slovami, ktoré mi tu slušnosť nedovolí citovať." O dva dni neskôr Vladimír Mečiar na tieto slová reagoval: "Ak pán prezident z výroku Ivana Lexu, ktorý bol súkromný, neviem kde a neviem pred kým, ozaj povedal, keď prezident bol zvolený, že je to tam, kde chrbát stráca úctivé meno. Ale robiť z toho politiku vo vzťahu k predsedovi vlády z tohto súkromného názoru, prepáčte, v Národnej rade sa mi nezdá ani taktné, ani vhodné. Pokiaľ ide o otázky vťahu Lexa a prezident, boli isté problémy vnútri HZDS, Lexa mal pravdu." Verejnosť si mohla prvýkrát všimnúť nedôveru prezidenta Kováča voči Lexovi už na jar roku 1993, keď ho odmietol vymenovať za riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Toto rozhodnutie hlavy štátu Ivan Lexa verejne nekomentoval, keď ho však v novembri 1993 odmietol vymenovať za ministra privatizácie s odôvodnením, že "nespĺňa prepoklady a nemá moju dôveru", rozhorel sa oheň na streche. Lexa na adresu Kováča vyhlásil, že v jeho myslení je zjavná "systémová chyba" a obvinil ho z postupov, "ktoré boli za hranicou etiky". Na otázku, či by to mohol špecifikovať, Lexa odpovedal: "Ohováranie, prehnaná ambicióznosť, zvolenie intrigánskych metód práce..." Na základe týchto výrokov začala Generálna prokuratúra preverovať, či sa Ivan Lexa nedopustil trestného činu hanobenia republiky a jej predstaviteľov. Na začiatku decembra oznámil šéf úradu vyšetrovania Jaroslav Ivor, že vyšetrovateľ Lexu z tohto trestného činu obvinil. V januári 1994 Ivan Lexa dokonca navštívil slovenskú pobočku organizácie Amnesty International, kde sa podľa svojich slov "pokúsil získať originálny text vyhlásenia Amnesty International so sídlom v Londýne k paragrafu 103 Trestného zákona, ktoré táto medzinárodná organizácia prijala nedávno k novelizácii Trestného zákona v ČR, kde tento paragraf tiež figuroval..." Keď sa Mečiarovo hnutie po jeho druhom odvolaní vracalo opäť k moci, Ivan Lexa sa znovu postaral o konflikt s hlavou štátu. Ako člen delegácie HZDS na stretnutí Michala Kováča s parlamentnými stranami po voľbách v októbri 1994 prezidenta vyzval, aby odstúpil z funkcie. Jeho konanie vyvolalo pobúrenie všetkých zúčastnených strán, dokonca aj predseda SNS Ján Slota sa odmietol k tomuto incidentu verejne vyjadriť. "Pán prezident sa urazil, pretože jedným z možných variantov k vytvoreniu stabilnej vlády je i demisia prezidenta republiky. Akonáhle bol tento variant spomenutý, pán prezident mi odňal slovo, odmietol prideliť slovo HZDS. Boli sme tam ako žiačikovia, a preto odchádzame skôr," komentoval svoje počínanie Lexa.

"PROGRAMOVANIE ROZKLADNÝCH PROCESOV"

Prípravou Ivana Lexu na ujatie sa funkcie raditeľa SIS bolo jeho predsedníctvo v Osobitnom kontrolnom orgáne NR SR na kontrolu činnosti SIS (OKO). Pod jeho vedením poslanci vtedajšej vládnej koalície Igor Urban, František Gaulieder, Hubert Kraus a Ján Slota vypracovali správu OKO o činnosti SIS za obdobie od rokov 1993 do mája 1995, na základe ktorej parlamentná väčšina protiústavným spôsobom vyslovila nedôveru prezidentovi Michalovi Kováčovi. Neskôr sa ukázalo, že hlavnými autormi správy boli Lexa s Urbanom. V neprítomnosti ostatných členov OKO vypočúvali príslušníkov SIS bez toho, aby boli zbavení povinnosti mlčanlivosti. Niektoré "výsluchy" dokonca nevykonávali v budove parlamentu, ale v sídle HZDS na Tomášikovej ulici v Bratislave... Zvyšní členovia OKO dostávali až ex post na podpísanie zápisnice o rokovaní OKO a s obsahom správy sa František Gaulieder a Hubert Kraus oboznámili až v deň jej prečítania pred plénom NR SR 5. mája 1995. V tom čase už bol Ivan Lexa riaditeľom SIS, takže správu pred parlamentom prečítal poslanec Urban. Cieľom správy bolo dokázať, že SIS vedená Vladimírom Mitrom získavala pre potreby prezidenta Kováča informácie z prostredia premiéra Vladimíra Mečiara, vrcholných kruhov HZDS a predsedu NR SR Ivana Gašparoviča. Autori správy - Lexa a Urban - v nej dokonca uviedli, že riaditelia kontrarozviedky a rozviedky SIS vydávali svojim podriadeným pokyny, ktoré smerovali "k programovaniu rozkladných procesov v HZDS". Po prečítaní tejto správy navrhol poslanec Víťazoslav Moric, aby parlament vyslovil nedôveru prezidentovi Michalovi Kováčovi, čo hlasovacia mašinéria odkývala. Stalo sa tak aj napriek protestom opozície, že Ústava SR neumožňuje parlamentu hlasovať o vyslovení nedôvery hlave štátu... Od mája 1995 až do septembra 1998 mala Mečiarova garnitúra neobmedzené možnosti trestnoprávne usvedčiť Mitrovo vedenie SIS z protiprávnej činnosti. K ničomu takému však nedošlo. Ba naopak, na základe trestného oznámenia Jána Čarnogurského prokuratúra zhromaždila vyšetrovací spis o nezákonnom postupe Ivana Lexu a Igora Urbana pri zbieraní podkladov k ich správe. V spise je dokonca zaznamenaná výpoveď jedného zo spravodajských dôstojníkov, ktorý tvrdí, že Lexa a Urban naňho vyvíjali psychický nátlak, aby im povedal to, čo chceli počuť...

TRESTUHODNÁ NEINFORMOVANOSŤ?

Niekoľko dní po parlamentnom divadle vyslovovania nedôvery Michalovi Kováčovi inicioval predseda Konferencie biskupov Slovenska Rudolf Baláž vyhlásenie otcov biskupov, v ktorom sa uvádza: "Posledné mesiace sme svedkami neustáleho spochybňovania prezidenta republiky Michala Kováča. Vyvrcholením tejto kampane bolo vyslovenie nedôvery prezidentovi v parlamente a výzva dvoch vládnych strán, aby sa prezident vzdal funkcie. My biskupi Slovenska, vedení starostlivosťou o blaho občanov a pokoj v krajine, inšpirovaní myšlienkou desaťročia duchovnej obnovy a atmosférou opätovného príchodu Svätého Otca na Slovensko, sme znepokojení týmto spoločenským vývojom. Prezident SR Michal Kováč zložil sľub pred NR SR, že bude dbať o blaho slovenského národa a že svoje povinnosti bude vykonávať v záujme všetkých občanov. Tento sľub plní v celom rozsahu a tak robí dobré meno našej republike. Preto biskupi Slovenska a rehoľní predstavitelia vyslovujeme plnú podporu a dôveru prezidentovi republiky." Okrem Rudolfa Baláža tento text podpísali aj biskupi Ján Sokol a Alojz Tkáč. O niekoľko týždňov na to iniciátor vyhlásenia Rudolf Baláž pocítil, kto sa stal novým riaditeľom SIS a šéfom kontrarozviedky tajnej služby. Ním vedený Biskupský úrad v Banskej Bystrici chcel prostredníctvom reštaurátora Ivana Š. predať triptych Klaňanie sa troch kráľov, pretože nemal finančné prostriedky na realizáciu výstavby nového kňazského seminára. Hneď po tom, ako Ivan Š. obraz predal za 200 tisíc dolárov mužovi, ktorý sa predstavil ako Švajčiar Thomas Grabner, polícia zaistila obraz aj peniaze, začala viesť trestné stíhanie proti reštaurátorovi a riaditeľovi biskupského úradu Jozefovi Hrtusovi a vykonala na úrade nelegálnu domovú prehliadku. Bývalý príslušník sledovačky SIS Oskar Fegyveres potvrdil, že tajná služba túto akciu monitorovala. Sudca Ján Hrubala zasa verejnosti oznámil, že pán, ktorý sa mu predstavil ako Jaroslav Svěchota, od neho v mene SIS požadoval bez zákonom stanoveného zdôvodnenia povolenie na použitie informačno-technických prostriedkov pri sledovaní obchodnej operácie medzi biskupským úradom zastúpenom Ivanom Š. a Thomasom Grabnerom. Policajný zásah bol odôvodnený tým, že údajne išlo o nelegálny predaj národnej kultúrnej pamiatky. Ivan Lexa minulý týždeň poprel účasť SIS na tejto akcii. Podľa jeho slov SIS iba poskytla polícii informácie, ktoré orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili ako "maximálne podozrivé". Odmietol však odpovedať na otázku, odkiaľ mala SIS informácie o záujme biskupského úradu predať predmetný obraz. Lexa napokon pripustil, že predajom triptychu nedošlo k porušeniu zákona. Riaditeľ sekcie vyšetrovania ministerstva vnútra Jaroslav Ivor oznámil, že v súvislosti s touto kauzou je za zneužitie právomoci verejného činiteľa trestne stíhaný Lexov bývalý námestník Jaroslav S. Z Ivorových slov vyplýva, že išlo o spravodajskú hru Lexovej SIS: "Obvinený ako vysoký bývalý funkcionár SIS v rozpore a nad rámec úloh SIS vyplývajúcich z ustanovenia paragrafu 2 zákona č. 46 z roku 1993 Zb. o SIS v presne nezistených dňoch mesiaca júl 1995 organizoval a riadil akciu, do ktorej boli nasadené sily a prostriedky SIS v úmysle vyprovokovať situáciu, ktorá by bola podkladom pre trestné stíhanie určitých vopred vytypovaných osôb. Najmä tým, že vydal príkaz podriadenému príslušníkovi SIS vystupovať vo vzťahu k Ivanovi Š. z Kremnice v postavení záujemcu o obraz Klaňanie sa troch kráľov, ktorý bol majetkom Biskupského úradu v Banskej Bystrici, a to pod krycím menom Thomas Grabner, následne dal pokyn pre danú osobu zadovážiť osobné motorové vozidlo so štátnou poznávacou značkou Švajčiarska, ďalej osobne zabezpečil z prostriedkov SIS finančný obnos 200 tisíc amerických dolárov, osobne zabezpečil súčinnosť so zložkami Policajného zboru a sekcie vyšetovania na deň 14. júla 1995, keď došlo medzi Ivanom Š. a príslušníkom SIS vystupujúcim pod krycím menom Thomas Grabner k uzatvoreniu kúpnej zmluvy a k fingovanej kúpe triptychu Klaňanie sa troch kráľov." Ak je Ivan Lexa v tomto prípade nevinný, bol trestuhodne neinformovaný o činnosti svojho námestníka Jaroslava S. a ostatných jemu podriadených zložiek SIS...

"ŠTÚDIOVÝ ZOSTRIH..."

Po vyrovnaní sa s odbojným biskupom prišiel opäť na rad prezident Michal Kováč. Jeho syna v Mníchove obvinil Peter Krylov z účasti na finančnom podvode voči slovenskej firme Technopol. Tesne pred tým, ako mal Michal Kováč ml. vypovedať pred nemeckým prokurátorom v tejto veci na území Slovenska, zavliekla ho 31. augusta 1995 organizovaná skupina páchateľov do Rakúska. Verejnosť už naspamäť pozná príbeh o tom, ako dvaja vyšetrovatelia Jaroslav Šimunič a Peter Vačok zhromadžili dôkazy o účasti príslušníkov a techniky SIS na tomto trestnom čine, ako boli z tohto prípadu odvolaní a ako na ich miesto prišli "Stredoslováci", ktorí kauzu nevyšetrili, ale ju v súlade so želaním vtedajšej moci uložili. Aj v tomto prípade však existuje niekoľko nezvratných a verejne známych dôkazov o tom, že je zaň zodpovedná Lexom vedená SIS. V prvom rade ide o výpoveď Oskara Fegyveresa, ktorý potvrdil nielen účasť sledovačky SIS pri napomáhaní zavlečenia mladého Kováča. Fegyveres ďalej uviedol, že jeho nadriadený Róbert B. mu dal pokyn, aby spolu s kolegom Igorom M. zabezpečili alibi pre pohyb sledovacieho auta Mercedes 208 D, ktoré bolo použité pri sledovaní prezidentovho syna, na deň zavlečenia. Keď sa im to nepodarilo, dostali príkaz vymeniť na aute špeciálne sklá, podľa ktorých bolo auto ľahko identifikovateľné. Pokus o "vyrobenie" alibi a realizovanú výmenu skiel potvrdili aj iní svedkovia. Na základe týchto skutočností bol aj napokon obvinený a vzatý do väzby bývalý zástupca šéfa sledovačky SIS Róbert B. Exnámestník riaditeľa SIS Jaroslav S. je zasa obvinený z účasti na tomto prípade za to, že celú akciu priamo riadil a že vydal pokyn svojmu podriadenému, aby po jej skončení anonymným telefonátom oznámil rakúskej polícii, že pred jej stanicou v Hainburgu sedí v aute osoba, na ktorú je vydaný medzinárodný zatykač. Ak sa Ivan Lexa na zavlečení priamo nezúčastnil, výdatnou mierou prispel k tomu, aby nebolo vyšetrené. Odmietal vydať vyšetrovateľom povolenie na vstup do garáží SIS, kde sa ukrýval Mercedes 208 D, nezbavoval podozrivých príslušníkov SIS mlčanlivosti na účely vyšetrovania a nereagoval na žiadne výzvy orgánov činných v trestnom konaní na spoluprácu. Takýto postup je možné podľa právnych expertov kvalifikovať ako zneužitie právomocí verejného činiteľa. Ivan Lexa sa napokon z marenia vyšetrovania usvedčil sám v povestnom telefonickom rozhovore s exministrom vnútra Ľudovítom Hudekom. Aj keď neskôr Lexov hovorca Miroslav Šášky tvrdil, že v nahrávke rozhovoru ide o "štúdiový zostrih a úpravu uskutočnenú s použitím imitátorov hlasu a viacerých nelegálne odpočúvaných telefonických rozhovorov, prvá reakcia Ľudovíta Hudeka na zverejnenie pásky bola veľavravná: "Sme svedkami udalosti, ktorá už prekročila všetky hranice únosnosti. Zodpovedne vyhlasujem, že som si nikdy žiadny rozhovor s riaditeľom SIS nenahrával." Inými slovami, Hudek vulgárnu konverzáciu s Lexom na tému odvolávania vyšetrovateľov a zaobstarávania falošných dôkazov nepoprel. Trápilo ho iba to, že "ak sú schopní tajne nahrávať ministra vnútra a zverejniť prísne súkromný rozhovor, kto z našich občanov má istotu, že zajtra, pozajtra neurobia to isté jemu..." Nepriamym dôkazom o pravosti nahrávky škandalózneho telefonického rozhovoru, v ktorom Lexa sľuboval Hudekovi "pusu na čelo", keď nakope vyšetrovateľa "do gúľ", bola skutočnosť, že obaja páni odmietli poskynúť Kriminalistickému a expertíznemu ústavu PZ vzorky svojich hlasov...

JAROSLAV S. SA UŽ USVEDČIL

Slovenská informačná služba sa pod vedením Ivana Lexu dopúšťala aj mnohých iných nezákonností: sledovala a odpočúvala politikov a novinárov, udržiavala kontakty s podsvetím a v rozpore so zákonom vo svojich skladoch držala výbušniny. Mnohé z týchto skutočností potvrdil aj sám Ivan Lexa vo svojej jedinej správe o činnosti SIS z roku 1996. Jej obsah tovrila zmes útokov proti politickým oponentom a priznaní, že SIS rozpracovávala všetky osoby (kňazov či policajtov nevynímajúc), ktoré sa zaoberali podozreniami z nezákonnej trestnej činnosti tajnej služby. Dnes sa začína čoraz častejšie hovoriť aj o hospodárskej kriminalite v SIS. Polícia a ani sám šéf SIS doposiaľ nevysvetlili dôvody, prečo sledovačka tajnej služby rozpracovávala Róberta Remiáša pred jeho zavraždením. Krajské policajné riaditeľstvo v Bratislave dokonca vypočulo osobu z podsvetia, ktorá tvrdila, že na objednávku SIS rozpracovávalo Remiáša aj podsvetie, pričom prvoradou úlohou bolo zmocniť sa ho a zistiť, čo vie o zavlečení mladého Kováča a kde sa nachádza jeho priateľ a korunný svedok kauzy Oskar Fegyveres. Raditeľ sekcie vyšetrovania generál Ivor avizoval, že vyšetrovateľ požiada parlament o vydanie súhlasu na začatie trestného stíhania Ivana Lexu. Doposiaľ sa tak nestalo. Pravdepodobne preto, že orgány činné v trestnom konaní čakajú na správu súčasného riaditeľa SIS Vladimíra Mitra o činnosti tajnej služby v predchádzajúcom období. Ivan Lexa využíva tento čas na širokú medializáciu svojej "neviny". Tvrdí, že SIS nikdy nepostupovala protizákonne, že jeho zatknutý spolupracovník Jaroslav S. by si "zaslúžil metál" a že na Slovensku sa pripravujú politické procesy. Jeho slovám však protirečí práve konanie Jaroslava S., ktorý sa obrátil na Ústavný súd so žiadosťou o určenie, či Dzurindovo zrušenie Mečiarových amnestií vzťahujúce sa na kauzu zavlečenia bolo v súlade s ústavou. Rozhodnutie Mikuláša Dzurindu údajne zasahuje do práv Jaroslava S. A Mečiarove amnestie boli výsadným právom páchateľov... PETER TÓTH