Už v prvý deň procesu s troma francúzskymi exministrami, obvinenými zo zodpovednosti za nákazu pacientov vírusom HIV bolo jasné, že pôjde o boj dvoch vyhrotených pólov. Ako svedok vystúpila Agnes Cochinová, ktorej predčasne narodený syn Charles-Edouard dostal kontaminovanú krv v deň svojho narodenia a zomrel ako štvorročný. "Ignorovať naliehavosť AIDS v roku 1985 je ako ignorovať koncentračné tábory v roku 1945," tvrdí 50-ročná Cochinová. Spolu s ďalšími svedkami ostro napadla obžalovaných za utrpenie, ktoré spôsobili. Yves Aupic (41), ktorý potreboval transfúziu, keď v roku 1985 utrpel zranenie na Mont Blancu, prečítal svoje vyhlásenie, opierajúc sa o barly. V ňom kritizoval súd "zložený z priateľov a kolegov tých, čo boli predvedení". Gilles Pérard pripomenul smrť svojho otca, ktorý zomrel v roku 1994 vo veku 73 rokov, keď dostal kontaminovanú krv po operácii srdca. "Neusilujem sa o pomstu, len chcem spravodlivosť," povedal pred súdom. Sylvie Ronyová (35) bola ešte mladé devča, keď sa v roku 1985 pri pôrode nakazila pri transfúzii krvi. Teraz je pripútaná k invalidnému kreslu, opuchnutá od liekov, pod sedatívami, a pred súdom vôbec nebola schopná hovoriť.
Obvinení tvrdia, že ak sú vinní, tak len tým, že nedokázali včas rozpoznať rozsah nebezpečenstva, ktoré AIDS predstavuje. Podľa obetí, o príbehoch ktorých písala francúzska tlač, je to iba výhovorka arogantnej politickej elity.
Francúzsko bolo v poradí treťou európskou krajinou, kde sa aplikovalo preverovanie zásob transfúznej krvi, pritom paradoxne práve tu bolo zaznamenané najvyššie percento nákaz pri transfúzii. V čase, keď ešte neexistovali metódy, ako identifikovať vírus v krvi, mali transfúzne stanice jedinú možnosť - preverovať darcov a vylúčiť rizikové skupiny osôb. To sa však nerobilo až do roku 1995. Lekárom bolo nepríjemné "vyšetrovanie" darcov a "podozrievanie" z hľadiska verejnej mienky i tak dosť citlivých skupín obyvateľstva - čakali na test, ktorý by ich zbavil takýchto dilem. V čase pôsobenia troch obvinených ministrov si už experti uvedomovali rozmery, do akých môže choroba AIDS prerásť, ak sa zásoby krvi dôkladne nepreveria. Čo však vysvetľuje nepružnú reakciu štátu na toto nebezpečenstvo? Nakoľko boli ministri informovaní? Išlo z ich strany o tragické zanedbanie, alebo dokonca o vedomé zdržanie previerok krvi, keď už bolo možné použiť americký test? Aká je miera ich osobnej zodpovednosti? (kl)
