O troch víťazoch 28. ročníka medzinárodného filmového festivalu v holandskom Rotterdame rozhodla v sobotu večer jeho porota, v ktorej bola režisérska trojica Arturo Ripstein z Mexika, Alex Cox z Veľkej Británie a Sonia Herman Dolzová z Holandska, ďalej japonský producent Šozo Ičijama a programová riaditeľka MFF v Toronte Kay Armatagová. Prestížnych Tigrov na slávnostnom ceremoniáli získali filmy Železná päta oligarchie od ruského režiséra Alexandra Baširova, Nasledujúci od Brita Christophera Nolana a francúzsky príspevok Viac ako včera, menej ako zajtra od režiséra Laurenta Acharda. V ruskej snímke, tragikomickom "donkichotskom" príbehu, stvárňuje sám režisér učiteľa jazykov a literatúry Nikolaja Petroviča, ktorý opustí rodné sibírske mesto a odoberie sa do Petrohradu, kde ako neúnavný propagandista presviedča ľudí o tom, že kapitalizmus je zlý. Robotníkov navádza na vzburu proti kapitalistom, ale tí o jeho výučbu nemajú záujem. Film je skvelou parafrázou veľkých majstrov sovietskej kinematografie. "Je to protest proti supervykorisťovaniu a superprofitom," povedal režisér. Film s názvom Nasledujúci je chytro vyrozprávaný príbeh o podsvetí a obsedantnom mladom antihrdinovi, ktorý trpí osamelosťou a z lenivosti sa stane zlodejom. Nolan ho nakrútil v tradíciách čierneho filmu s prvkami thrilleru. V pozoruhodnej snímke plnej retrospektív a náznakov bola celá rozpočtová suma použitá na nákup filmového materiálu, herci (naturščici) nedostávali honoráre a štáb (amatéri) nebol platený. Pracovalo sa iba počas víkendov. A napokon, Achardov film rozpráva o čudnej francúzskej rodine žijúcej v malom meste. Otec opilec, matka mužatka a dcéra snívajúca o tom, že až sa vydá, bude mať možnosť počúvať viac hudby ako dosiaľ. Do rodiny sa vracia staršia dcéra z cudziny a pomaly zaznamenáva všetky abnormálnosti, ktoré rodinou lomcujú.
Rotterdamský festival si váži názory divákov natoľko, že zaviedol Cenu publika. Tento rok ju získal dánsky režisér Thomas Vinterberg za film Rodinná oslava, ktorý bol po prvýkrát uvedený na MFF v Cannes. Vytvoril ho podľa desiatich prikázaní filmárskeho kódexu Dogma 95, zakazujúceho tvorcom používať akékoľvek cudzorodé predmety, ktoré pôvodne neboli na mieste nakrúcania. Nesmú sa používať dodatočné svetlá, zakázané sú všetky "nadprirodzené" akcie, ako sú streľba alebo zbrane, a musí sa pracovať iba s ručnou kamerou. Ako druhý sa v hlasovaní publika umiestnil ľavicovo ladený film Moje meno je Joe od britského režiséra Kena Loacha a tretí bol Veterný kôň amerického režiséra Paula Wagnera nakrútený digitálnou videokamerou v Tibete, pričom režisér predstieral, že je turista. Cenu medzinárodnej filmovej kritiky Fipresci, v ktorej pracovala i česká novinárka Hana Cielová, si odniesol francúzsky súťažný príspevok (Viktor... zatiaľ čo je príliš neskoro) režisérky Sandrine Veyssetovej. Je to príbeh desaťročného chlapca, ktorý uteká z domova. U poroty mladých zvíťazil mimosúťažný film Američana Vincenta Galla nazvaný Buffalo 66 o mužovi, ktorý strávil päť rokov nevinne vo väzení a teraz sa vracia do života. Ide o režijný debut filmára, ktorý predtým hral vo filmoch Miku Kaurismäkiho a Emira Kusturicu. Dielo sa stalo aj favoritom prítomných filmových obchodníkov.
RADOVAN HOLUB, Rotterdam
(Autor je stály spolupracovník SME)
