u stavu veľmi blízko a mnohí slovenskí spisovatelia sú moji kamaráti. Nedávno som sedel v kaviarni s Ivanom Koleničom a hovoril som mu, aby sa združilo 10-15 najlepších slovenských literátov a aby si najali manažéra, ktorý by založil agentúru, ktorá by ich zastupovala v rokovaniach s vydavateľmi a aby svoje knihy nepredávali pod honorár 100 000 Sk. Moje úvahy smerovali k tomu, aby sa aj na Slovensku vytvoril zárodok západného systému, v ktorom za spisovateľov vyjednávajú obchodníci, t.j. agenti. Kolenič mi o niekoľko dní povedal, že on pod 50 000 honorár už nikdy nepôjde. Neviem, či to dodrží, ale nakoniec sa z toho rozhovoru zrodili kontúry tejto strany, v ktorej chce denník SME otvoriť problematiku honorárov slovenských spisovateľov.

Aké sú fakty? Významný slovenský autor dostane za knihu, na ktorej pracuje približne rok, niekoľko desiatok tisíc korún. To znamená, že zarába menej ako priemerná bratislavská sekretárka (nič proti sekretárkam, ich práca je veľmi cenná), ale pre porovnanie je to dosť demonštratívny príklad na to, aby som vyjadril neadekvátnosť príjmov spisovateľov. Spisovateľ má ešte možnosť získať štipendium od literárneho fondu, do ktorého prispievajú autori aj vydavatelia a tým si vylepšiť svoju finančnú pozíciu. Honoráre a status spisovateľov, ale aj prekladateľov zostali na úrovni spred desiatich rokov. Kedysi patril spisovateľ k hýčkanej spoločenskej vrstve, čo nebolo normálne, dnes žijú spisovatelia v prípade, že zarábajú peniaze iba písaním kníh, na hranici životného minima a to tiež nie je normálne. Spisovateľský stav je síce očistený od ľudí, ktorých by toto povolanie lákalo kvôli finančnému prospechu, pretože to jednoducho nie je o peniazoch, ale nikto nevie, či je to správne. Nie som zástancom dotácií. Som za trhové prostredie pre každého a vo všetkom, ale ak vstupuje do literatúry prvok štátnych dotácií, musím premýšľať o tom, na čo sa tieto štátne dotácie využívajú. Preto si myslím, že úradníci by mali myslieť aj na autora. Jednoduchou logikou povedané, ak štát vynakladá na podporu pôvodnej tvorby niekoľko desiatok miliónov korún, tak potom nech za tieto peniaze vydá menej kníh za slušnejšie honoráre pre autorov. Pri dotovaných knihách by mal byť garantovaný honorár pre autora odvodený od predajného úspechu knihy, aby aj tento prvok aspoň trochu simuloval trhové podmienky. Alebo potom netreba dotovať slovenskú literatúru a treba ju nechať na trh a vydavateľov, ktorí sa budú usilovať získať sponzorské peniaze zo súkromného sektora. Aj preto sme sa rozhodli podporiť súťaž Poviedka ‘99 a premýšľame aj o ďalších aktivitách. Naše vydavateľstvo chce v budúcnosti vytvoriť na svojich internetových stránkach priestor pre slovenských spisovateľov formou ich vlastných stránok, kde by prezentovali svoju tvorbu a chce sa pokúsiť vybudovať zárodok obchodu so slovenskou literatúrou prostredníctvom internetu. Asi to veľmi nepomôže, ale predsa to bude ďalší malý krôčik k zatraktívneniu postavenia slovenského spisovateľa v tejto tvrdej spoločnosti. ALEXEJ FULMEK