bola prezentácia čiernej knihy rezortu, minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Negatívne dôsledky spôsobu vedenia zahraničnej politiky SR v rokoch 1994 až 1998 sa totiž popri vyčísliteľných položkách prejavili najmä pri nenaplnení zahraničnopolitických cieľov, vyplývajúcich okrem iného aj z programového vyhlásenia predchádzajúcej vlády. "Premrhali sme unikátnu historickú šancu stať sa súčasťou prvej vlny rozširovania EÚ a NATO, ako aj vstúpiť do elitnej organizácie združujúcej priemyselne najvyspelejšie krajiny OECD. Až pri svojich stretnutiach so zahraničnými partnermi si uvedomujem skutočnú hĺbku poškodenia mena mladej Slovenskej republiky v zahraničí," dodáva šéf slovenskej diplomacie a smutne konštatuje, že "popri finančných a personálnych prechmatoch sú tieto politické straty jednoducho nevyčísliteľné.""Pôsobenie celého rezortu a jeho možnosti boli silne redukované. Priamo i nepriamo dochádzalo k autoritatívnym zásahom do praktického výkonu zahraničnej služby zo strany predsedu vlády a tiež politických špičiek HZDS, čo malo za následok obmedzenie tvorivej aj koordinačnej funkcie MZV v oblasti zahraničnej politiky. Dôsledkom toho bol okrem iného nesúlad v zahraničnopolitickom vystupovaní premiéra vlády na jednej strane a prezidenta republiky na druhej strane," konštatuje v úvode správy o stave slovenskej diplomacie za uplynulé štyri roky Kukan. O tom, akú dôležitosť prikladala bývalá vláda diplomacii, svedčí aj fakt, že "minister zahraničných vecí bol najčastejšie vymieňaným členom kabinetu". Slovensko oficiálne síce deklarovalo svoj záujem stať sa členom niektorých medzinárodných zoskupení, ich odporúčania a neskôr otvorené demarše boli však často pokladané za zasahovanie do vnútorných záležitostí krajiny. Bývalá vláda nemala úctu k rozhodnutiam iných, ale ani k svojim vlastným. "Napríklad uznesenie č. 98 z 21. februára 1995 ukladá vedúcim ústredných orgánov do 10 dní od ukončenia zahraničnej pracovnej cesty zaslať ministrovi zahraničných vecí správu o priebehu a výsledkoch cesty," konštatuje E. Kukan a zároveň dodáva, že len v roku 1998 uskutočnili členovia kabinetu Baco, Tóthová, Tkáč, Kalman, Krajči a Sitek spolu 41 zahraničných ciest, z ktorých má MZV k dispozícii jednu jedinú správu. "Nebývalo zriedkavosťou, že títo predstavitelia si počas ciest vynucovali bezplatné poskytovanie služieb zo strany zastupiteľských úradov, ale aj od zahraničných partnerov, na ktoré nemali jednoducho nárok."

V samotných základoch otriasol princípmi slovenskej zahraničnej politiky prípad Michala Kováča ml. "Politická servilita vedenia MZV pri plnení pokynov predsedu vlády bez rešpektovania expertných stanovísk spôsobovala neplnenie povinností MZV uložených zákonmi - napríklad nečinnosť v kauze únos Michala Kováča mladšieho… Podľa nálezu Ústavného súdu SR zo 4. septembra 1996 bolo porušené právo Ing. Michala Kováča na slobodný vstup na územie Slovenska," priznané Ústavou SR a medzinárodnými dohodami. K tomuto porušeniu došlo podľa ministra "nečinnosťou SR, zastúpenej MZV, ktoré si nesplnilo povinnosť urobiť opatrenia voči cudziemu štátu na zabezpečenie práva na návrat do vlasti pre občana SR".

Pre autoritárske vlády je príznačné, že po čase dochádza ku skresľovaniu informácií tak, akoby ich radi videli ich vodcovia. Na tejto banánovej šupke sa už pošmykol nejeden predošlý režim. Aj politický tlak na diplomatickú službu SR v uplynulých štyroch rokoch "viedol k tomu, že informácie a výstupy pre vedenie štátu boli účelovo upravované na úkor objektívnosti". Napriek skutočnosti, že európska integrácia patrila medzi zahraničnopolitické priority programového vyhlásenia vlády, "SR nemala dlhodobo obsadené posty veľvyslancov v niektorých členských štátoch EÚ práve v období ich predsedníctva: v Taliansku, Írsku, Holandsku, ako ani v takej významnej členskej krajine, akou je Nemecko". Každý režim však stojí nielen na tých, ktorí sú pri moci, ale aj na ich prisluhovačoch. A tak "prepojenie bývalého predsedu vlády s MZV sa uskutočňovalo najmä prostredníctvom bývalého štátneho tajomníka, pána Šestáka, ktorý pôsobil v tejto funkcii počas celého funkčného obdobia vlády" , konštatoval Kukan.

* *

Ak sa škody v oblasti plnenia strategických cieľov politiky dajú len veľmi ťažko vyčísliť, žiadnym tajomstvom už nie sú finančné prechmaty, ktorých sa dopustil bývalý kabinet. Slabinou MZV bol pritom najmä zákon č. 263/1993 o obstarávaní tovarov, prác a verejných služieb. Celkovo bol od roku 1995 dodaný pre MZV v rozpore so zákonom o verejnom obstarávaní tovar a služby v hodnote 185,3 milióna korún. Popri jednotlivých rezortoch ministerstva, ktoré sa prehrešili objednávkami v celkovej sume 89,8 milióna korún, svojím dielom do mlyna prispeli aj ďalšie podriadené organizácie: správa účelových zariadení 2,7 mil. korún a správa služieb diplomatického zboru 6,2 mil. korún. Rekonštrukcia budovy na Podjavorinskej č. 4 v Bratislave, kde správa služieb diplomatického zboru SR uzatvorila nevýhodné dodatky k zmluve o dielo s pôvodným dodávateľom vo výške presahujúcej 50 percent pôvodnej ceny, stála daňových poplatníkov navyše ďalších 40,2 milióna korún.

Stokrát opakovaná lož sa napokon stane pravdou - toto heslo mali na MZV pravdepodobne vo veľkej úcte, a tak sa nijako nešetrilo na premrštených objednávkach propagačných materiálov o Slovensku. Minister Kukan spomenul len jeden príklad: "V rozpore so zákonom boli vystavené objednávky na propagačné materiály od firmy AV Studio v rokoch 1995-96. Pohľadávky voči ministersvu zahraničných vecí dosiahli výšku 1,4 milióna korún."

* *

Ďalším príkladom zlého hospodárenia je investičná politika ministerstva. Zatiaľ čo "zastavením projektovania budovy zastupiteľského úradu vo Washingtone došlo k oddialeniu dokončenia výstavby najmenej o jeden rok", čo predstavuje ročné nájomné náhradných priestorov v cene 166 000 USD, na honosnú rezidenciu pre bývalú ministerku Kramplovú v Ottawe bolo peňazí dosť. V Prahe bola na návrh bývalého veľvyslanca Mjartana zakúpená budova v hodnote 67 miliónov korún, ktorá je však staticky narušená, s potrebou rekonštrukcie, v Brne bola zakúpená budova za 20 miliónov Kč - už predtým bol však na ňu uplatnený reštitučný nárok. Vo veľkom boli zneužívané aj byty určené pre zahraničných diplomatov v SR - v súčasnosti až 25 ich nájomníkov nespĺňa podmienky na pridelenie. 128-tisíc korún, ktoré zaplatili daňovníci na predvolebnú kampaň HZDS v podobe neoprávnene používaných áut, sú popri tom všetkom naozaj už iba kvapkou v mori.

* *

Doslova ozdobou činnosti MZV v uplynulom období však bola personálna práca plná "nekoncepčnosti pri obsadzovaní miest, kde sa kritériá odbornosti zamieňali s kritériami rodinných alebo politických, či straníckych väzieb". Dôsledkom bol viac či menej vynútený odchod mnohých kvalifikovaných pracovníkov. Od roku 1995 z nich rady ministerstva opustilo 225, z toho 127 diplomatov. Na ich miesta bolo prijatých 365 ľudí, väčšinou bez konkurzov, resp. konkurzmi šitými na mieru. Šľahačkou na torte bol pritom výber samotnej ministerky, ktorej závratná kariéra pokračovala veľvyslaneckým postom v Ottawe, aby napokon skončila ako žiadateľka o politický azyl v Kanade. Pri udeľovaní diplomatických hodností sa totiž vôbec neprihliadalo na nejaké pevne stanovené kritériá. "Oľga Keltošová ihneď po vyslaní do Stálej misie pri OSN navrhla povýšenie pani Pospíšilovej z hodnosti prvý tajomník do hodnosti radcu," argumentuje E. Kukan len jedným z príkladov. Uvedené hodnosti pritom prepožičiaval štátny tajomník Šesták, hoci táto kompetencia patrí výlučne ministrovi. Dostávame sa k ďalšej známej kauze, ktorou je rozhodnutie o odvolaní 28 veľvyslancov a spôsob jeho zverejnenia. Ich miesta zostali dlhý čas neobsadené, prípadne obsadené viacerými "nekompetentnými osobami, ktorých jediným predpokladom bola príslušnosť k vládnej koalícii".

"V niektorých prípadoch boli vytvárané nové systematizované miesta pre konkrétne osoby." Na žiadosť pani Keltošovej boli na Stálej misii v New Yorku vytvorené dve miesta, Z. Kramplová si do Ottawy priniesla jedného ‘svojho človeka‘, veľvyslankyňa Suchánková v Ženeve si vyžiadala tiež jedno miesto, vedúca úradu ministerstva zahraničných vecí Ďurčová nechala vytvoriť systematizované miesto správkyne počítačovej siete pre svoju sestru a na stálej misii vo Viedni pre ďalšiu príbuznú, "štátny tajomník Šesták vytvoril systematizované miesta v Budapešti a v Ženeve, riaditeľka personálneho odboru pani Klimová si vytvorila jedno miesto pre svojho syna vo Varšave, jedno miesto pre druhého syna v Nikózii a jedno miesto pre svojho príbuzného v Lisabone. Bolo tiež zabezpečené miesto v Moskve pre jedného pracovníka, príbuzného manželky pána Kozlíka"…

Podobný výpočet by mohol pokračovať donekonečna. Čierne knihy, ktoré vydali a vydávajú jednotlivé rezorty slovenskej vlády, prekračujúcej v týchto dňoch rubikon svojej dospelosti - teda prvých sto dní - však zaväzujú. A nielen pred voličmi. Súčasní ‘mocní‘ Slovenska by si mali uvedomiť, že neúprosnosť, s akou oni poukazujú na všetky chyby a prešľapy minulosti, bude možno raz použitá aj proti nim. Pri prijímaní akéhokoľvek rozhodnutia by preto mali zvážiť aj to, či sa raz nestane vďačným sústom pre tých, ktorých mená sa na stránkach slovenských čiernych kníh objavujú tak často práve v týchto dňoch… JURAJ KITTLER