BRATISLAVA - Dnes večer o 20.02 h sa celkom náhodou objaví v priestoroch bratislavského Divadla Stoka česká poézia. „Čiernou“ dušou podujatia, alebo skôr divadla-nedivadla, je český básnik, hudobník, prekladateľ a znalec ruskej literatúry Ondřej Mrázek, ktorý tu predstaví aj svoju najnovšiu prekladovú knihu Čapajev a prázdnota z pera Viktora Pelevina. Ten patrí k najpopulárnejším a najprekladanejším ruským spisovateľom, voči ktorým však rozpútala intenzívnu kampaň štátotvorná mládežnícka organizácia Spoločná cesta. Podľa ruských novín týchto mladých vlastencov podporuje Kremeľ a niektoré vplyvné ruské firmy, na druhej strane sa od tejto kampane ruskí ministri začali dištancovať.

Ondřej Mrázek prekladal knihu Čtyřnohá vrána od Danila Charmsa, ktorá vyšla vo vydavateľstve Fragment. V uplynulom období spolupracoval v Divadle Na zábradlí s nebohým režisérom Petrom Léblom na scenári úspešnej hry Jelizaveta Bam ako aj na Gončarovovom Oblomovi, ktorý sa už žiaľ nezrealizoval.

Stoka teda privíta štvorčlenný pražský divadelný ansámbl a hudobnú skupinu Taliband. Podľa autorových slov pôjde o čosi ako „škandálnu performáciu strihnutú poetickou zábavou“, o niečo medzi „textapealom alebo poetickým a hudobným atentátom mieriacim na skostnatenosť a byrokratickosť okolo nás“. Všetko dokopy to nesie názov Serepere čili Černý kůň a bílá vrána, s podtitulkom Poetické atentáty a múzické psychadelie.

To znamená kapela s kontroverzným názvom, netradičnou muzikou a exotickými nástrojmi, ale aj so solídnou hudobnou spomienkou na piesne Mejlu Hlavsu s textami Egona Bondyho. Bude sa striedať a dopĺňať s básnickým textom, „říkačkami“ založenými na hre so slovami, s ich politickými, erotickými a všelijakými inými významami, ktoré okolo nás poletujú.

Divadlo Ondřeja Mrázka tvoria členovia, ktorí pochádzajú z už neexistujúceho divadla Jitro modré slonice a z hudobnej skupiny Plastic People Revival Band. Herci sa smiechotvorbou odvolávajú na niekdajšie Osvobozené divadlo a vychádzajú z prostej myšlienky: text aj hudba sú motivované náladou a momentálnou situáciou, ktorú diváci navodia už svojou prítomnosťou.

Tak môže byť každé vystúpenie istým spôsobom jedinečné, nespútané formálnymi princípmi. Autori nechcú od seba ani od divákov veľa - iba sa na chvíľu zastaviť v čase, byť súčasťou magickej atmosféry a nepredvídateľných momentov.

Možno nie je náhoda, že hranice medzi takzvanou divadelnou klasikou, alternatívou a „masovkou“ sú naraz ťažko preklenuteľné. A práve kdesi tam by táto úplne prostá poézia mohla vznikať. Je viditeľná, formálne presná a zrozumiteľná, zároveň dráždivá, občas až nepríjemne šteklivá, vystupuje dokonca ako celkom odvrátená a zabudnutá tvár dennodenne skresľovanej reality.

Ak by niekto náhodou dostal strach, že sa nechtiac stane aktívnou súčasťou nejakého premysleného happeningu, môže ostať pokojný. Exhibíciu držia jej tvorcovia na svojej citlivej uzde.

EVA ANDREJČÁKOVÁ