Jokoi vojnu prežil. Poslúchol však rozkaz svojich veliteľov: japonský vojak sa nikdy nevzdáva. Seržanta Jokoiho našli pred tridsiatimi rokmi – 24. januára 1972 – poľovníci v džungli na tichomorskom ostrove Guam.

Výjav, ktorý sa dvom poľovníkom v ten januárový deň naskytol, ich zrejme dosť prekvapil. Na brehu rieky Talofofo zazreli vychudnutého muža podivného vzhľadu, ktorý tu chytal ryby. Na sebe mal konopné nohavice a čudnú košeľu – neskôr vysvitlo, že si ju zhotovil z kôry stromov. (Ako bývalý krajčírsky učeň si dokázal poradiť.) Ešte prekvapujúcejšie boli čudákove prvé slová: „Povedzte mi rýchlo, je Roosevelt mŕtvy?“

Keď Jokoiho repatriovali, stal sa okamžite národným hrdinom. „Nám, japonským vojakom, povedali, že máme voliť radšej smrť než potupu zajatia,“ vyhlásil po svojom návrate.

Japonskú okupáciu Guamu a vraždenie miestneho obyvateľstva ukončil príchod americkej armády 21. júla 1945. Jokoiho jednotku vyslali do horskej oblasti na hornom toku rieky Talofofo. Japonci v noci zaútočili v zálive Nimitz. Američania odpovedali protiofenzívou. Jokoi a jeho spolubojovníci museli čoskoro bojovať na život a na smrť. Niektorým sa podarilo uniknúť a spojiť sa s hlavnými silami. Jokoi sa skryl v horách.

Bývalý seržant japonskej armády strávil v džungli 26 rokov. Žil v tuneli podobnom jaskyni v bambusovom háji. Zbraň mu dávno zhrdzavela. Živil sa kokosovými orechmi, chlebovníkom, papajou, slimákmi, úhormi a krysami. Po celý svoj pobyt v džungli mal pojem o čase. Dokonca vedel aj to, že vojna sa skončila – Američania totiž zhadzovali nad džungľou letáky s touto správou pre všetkých stratených bojovníkov. Jokoi sa však dobrovoľne rozhodol pre život v džungli – mal vraj strach zo zajatia. Rozhodol sa radšej počkať na návrat japonskej cisárskej armády.

V Japonsku ho zahrnuli pozornosťou i peniazmi. Dostal dary v hodnote 80-tisíc dolárov, ponúkali mu prácu i sobáš. Kúpil si dom v Nagoji a cez sobášnu kanceláriu si našiel ešte v tom istom roku manželku. Často vystupoval v televíznych besedách ako odborník na prežitie v ťažkých podmienkach. Dokonca (neúspešne) kandidoval do hornej komory japonského parlamentu.

Na Jokoiho adresu však zazneli aj kritické hlasy. Vraj, ako to, že práve tento vojak je uctievaným hrdinom, keď toľko iných padlo hrdinskou smrťou v boji. Alebo dokonca, prečo nespáchal harakiri, ako sa na japonského bojovníka patrí.

Iní sa naopak smiali Jokoiho staromódnej oddanosti japonskému cisárovi. Ani Jokoi však príliš nechápal krajinu, takú málo podobnú Japonsku, ktoré poznal v mladosti. Japonsko 70. a 80. rokov ho frustrovalo. „Krásy prírody, ktoré som poznal, zmizli. Namiesto oblohy máme tú vec nazývanú smog. Autá zabíjajú viac ľudí, než vojna,“ hovoril.

Najviac ho vraj rozčuľovali japonské ženy. „Sú to príšery, ktoré prišli o česť. Škriekajú ako opice,“ tvrdil – kým pred vojnou boli vraj Japonky „cnostné, počúvali príkazy mužov, krásne na pohľad, jemné a nevtieravé“. Mihoko Nataši, ktorú si v roku 1972 vzal za ženu a s ktorou prežil celých 25 rokov svojho života, bola zrejme prototypom klasickej japonskej ženy, neskazenej emancipáciou.

Šoiči Jokoi zomrel v roku 1997 na zlyhanie srdca. Dožil sa úctyhodných 82 rokov. Ešte v roku 1991 ho osobne prijal cisár Akihito. Noviny napísali, že starý vojak sa pritom neubránil prívalu emócií.

Tento príbeh však nebol ojedinelý. Keď Jokoiho našli, začalo sa pátranie po ďalších japonských vojakoch, zabudnutých v Tichomorí. O dva roky neskôr – v roku 1974 – na Filipínach „zajali“ poručíka Hiroa Onodu. Jeho zbraň – na rozdiel od pušky Šoičiho Jokoiho – ešte fungovala. Stihol ňou zastreliť niekoľko filipínskych vidiečanov.

Zajtra – Al Capone