V momente, keď zavŕšila svoj bronzový finiš Soňa Mihoková pádom z vysilenia, vyskočili do výšky tréner Juraj Sanitra a prezident biatlonového zväzu Benjamín Leitner v chlapskom objatí. Šéf tlačového strediska v Osrblí Ivor Lehoťan spokojne žmurkol, že došlo na jeho slová. Na sobotňajšom hokeji Slovensko - Rusko agitoval kolegov, že v pondelok garantuje medailu. Nevylučoval ani všetky tri.
Zlatá Martina Schwarzbacherová na stupni víťazov so slovenskou vlajkou v pravej ruke mávala vďačnému obecenstvu za vytrvalé "baby, ďakujeme", ponad hlavy striebornej Marcely Pavkovčekovej i bronzovej Sone Mihokovej. Vzácny živý obraz dôkladne vybozkávali prvý podpredseda organizačného výboru František Chmelár i podpredseda Slovenského olympijského výboru Anton Ihring a, prirodzene, užšia biatlonistická rodina.
Víťazka Martina Schwarzbacherová netrafila prvý a posledný terč: "Rozbehla som sa celkom dobre, no prvá rana ma strašne prekvapila. Všetko som mala dobre vycentrované. Možno z päťdesiatich nábojov sa nájde asi jeden, ktorý ide tam, kam nemá. Smola. Myšlienky sa mi síce rozbehli, ale nesplašila som sa a ďalšie štyri terče padli. Bežecky som robila, čo sa dalo. Posledná rana mi bola skoro osudná. Išla dolu na šesť hodín, trošku som to možno odflákla."
Strieborná Marcela Pavkovčeková: "Začala som pomalšie. Vedela som o chybách pri streľbe v ležke i stojke. Posledný kilometer a pol mi chýbali sily."
Bronzová Soňa Mihoková: "Štartovala som na konci, preto som nebola ani nepotrebovala byť nejako zvlášť informovaná. V stojke som nechala hore dva terče. V poslednom kole mi veľmi spomalili lyže, bola som rada, že som prišla do cieľa. Vedela som, že predo mnou je Poľka a musím ju spraviť. Siahla som na dno síl. Som šťastná, že som slovenským divákom urobila radosť slovenským šampionátom. Teším sa na stíhacie preteky i na štafetu." (ju)
