Zvoliť si svojho prezidenta priamo, teda aktom vhodenia hlasovacieho lístka do volebnej urny, nie je vo svete tým najčastejšie využívaným spôsobom. Časť štátov totiž tvoria monarchie, kde prezidenta vôbec nemajú, a ďalšiu krajiny, kde túto úlohu plní parlament. Z krajín európskych demokracií priamu voľbu prezidenta poznajú vo Francúzsku, v Rakúsku, vo Fínsku, v Portugalsku a Írsku. V 90. rokoch sa k nim pridali viaceré postkomunistické štáty na čele s Ruskom, Poľskom, Bulharskom a Rumunskom. Posledným do partie sa stalo Slovensko...

Osobitým prípadom je spôsob voľby v Spojených štátoch amerických, kde vznikla myšlienka prezidentskej formy vládnutia, ktorá je charakteristická jasným oddelením výkonnej od zákonodarnej moci. To možno zabezpečiť práve priamou voľbou prezidenta ako predstaviteľa moci výkonnej. Prezidenta USA síce nevolia priamo všetci občania, ale model, keď občania zvolia voliteľov, ktorí zasa zvolia prezidenta, sa k priamej voľbe veľmi približuje. Zárukou toho je hlavne fakt, že volitelia v jednotlivých štátoch, ktorých nominujú politické strany, odovzdajú svoj hlas tomu prezidentskému kandidátovi, ktorý v danom štáte získa najviac hlasov. Tejto zásade sa hovorí aj "víťaz berie všetko". Preto je spravidla meno nového prezidenta známe už po voľbe voliteľov, hoci tí ho formálne volia až o mesiac neskôr.

I keď argumentom pre priamu voľbu je väčšia legitimita takto zvoleného prezidenta, spôsob voľby nie je automaticky zárukou jeho sily v krajine. Príkladom je susedné Rakúsko. Občania si prezidenta síce zvolia sami, ale jeho právomoci sú značne oklieštené, i keď iba na základe tradície. Všetci doterajší rakúski prezidenti sa totiž sústredili viac na reprezentačné úlohy v zahraničí. Kurt Waldheim, ktorý zastával tento úrad v období 1986-1992, nemal možnosť realizovať sa ani len v tejto oblasti. Pre svoju minulosť, počas druhej svetovej vojny bol členom nacistického Wehrmachtu, sa s ním veľa štátnikov nebolo ochotných stretnúť a ocitol sa v medzinárodnej izolácii. Súčasnému rakúskemu prezidentovi Thomasovi Klestilovi sa okrem toho, že úradu prezidenta vrátil späť jeho bývalú reputáciu, podarilo aj zvýšiť význam prezidenta v reálnej politike tým, že sa zúčastňoval stretnutí vrcholných predstaviteľov, kam predtým chodieval iba predseda vlády.

Takmer protipólom k rakúskemu je prezident francúzsky. Jeho postavenie je mimoriadne silné a v hierarchii moci stojí nad vládou aj parlamentom. Po tom, ako si ho občania zvolia, ho sedem rokov prakticky nikto nemôže odvolať. Problémy pre francúzskeho prezidenta nastávajú v období, keď majú v parlamente väčšinu jemu a jeho materskej strane opozičné zoskupenia, čo sa premietne vo voľbe predsedu vlády. To pre oboch vrcholných predstaviteľov štátu znamená nutnosť hľadať kompromis. Prezidenti sa snažia takejto situácii vyhnúť, a preto využívajú svoju právomoc rozpustiť Národné zhromaždenie v čase, keď predpokladajú, že pri nových voľbách by zvíťazili predstavitelia ich vlastnej strany. Tento krok naposledy nevyšiel pravicovému prezidentovi Jacquovi Chiracovi. Pri predčasných voľbách v roku 1997 sa nepodarilo vyhrať pravici, ale na čelo vlády sa postavil socialista Lionel Jospin.

V oboch modeloch, teda v prípade slabšieho i silnejšieho prezidenta, však hlava štátu zabezpečuje stabilitu. Najzreteľnejšie sa to prejaví v čase ústavnej krízy, keď je to práve prezident, na koho sa spoločnosť spolieha, že krajinu z daného rozpoloženia vyvedie. (kos)