. Na prvý pohľad to vyzerá smiešne - vedieť cudzie. Každý chce byť originálom, ktorý sa nedá falšovať, každý chce vykričať do sveta svoje JA, JA, JA, každý chce ukázať neviditeľným prstom na seba. A ten muž vedel iba to, čo nebolo jeho, čo mu nepatrilo. A predsa sa k takémuto poznaniu cudzieho dá dopracovať až po dlhom čase, po dlhej, namáhavej ceste, ktorá bolí... Vedieť cudzie nemá nič spoločné s univerzitami a fakultami a rýchlokurzami a školeniami, kde si môžete kúpiť toľko zbytočných vedomostí, koľko sa vám len zmestí do hlavy. Vedieť cudzie nemá nič spoločné so štúdiom zbytočných príručiek a návodmi na čokoľvek. Muž nechodil na nijakú vysokú školu, a ak aj mal na niečo papiere, dostal sa k nim tak dávno, že to už ani pravda nebola. Muž chodil za ľuďmi a počúval. Počúvať ľudí, čo je už na tom vznešeného a múdreho, poviete si. Stačí si sadnúť do čakárne u lekára, do kupé vlaku, na lavičku v parku a už vám okolo uší bzučia cudzie monológy. Každý chce hovoriť, hovoriť, hovoriť, každý hľadá ucho pre svoje pravdy, bolesti a zlosti, každý chce zo seba dostať to, čo mu zavadzia vnútri. Ľudia naozaj hovoria veľa, ale to najpodstatnejšie vám o sebe nepovedia. Počúvajte ich reči, ktoré sa valia ako mútna rieka, a keď v tom nekonečnom prúde zachytíte malý pramienok, tenulinkú stužtičku hovorenia, ktoré sa už blíži k mlčaniu, vtedy privrite oči a otvorte uši. Pretože až vtedy sa dozviete najhlbšie tajomstvá ľudí. Tak mlčia muži, ženy, deti, zvieratá aj veci, tak mlčia planéty aj celý tento vesmír. Reč, ktorá zjavuje podstatné, sa odohráva potichu. Muž chodieval za ľuďmi a počúval to, čo je za hurhajom slov, a tak sa dozvedal, ako vyzerajú cudzie tajomstvá, cudzie bolesti, cudzie územia... Myseľ toho muža ako prikrývka zošitá z pestrých handričiek, záplata na záplate. A čím viac vedel o druhých, čím viac rozumel ich smiešnym trápeniam a naivným radostiam, tým rýchlejšie zabúdal na seba. Chcel si vyvolať v sebe nejakú túžbu, žiadosť, želanie, ale jeho vlastné ambície boli pochované pod popolom cudzích túžob. Chcel si spomenúť na niečo, čo ho bolí, ale všetky jeho bolesti prekrývali cudzie rany a odreniny. Muž, ktorý vedel cudzie, sa cítil, akoby bol iba nakreslený panák, ktorého gumuje neviditeľná detská ruka. Keď chcel urobiť rozhodný krok svojho života, nemohol vykročiť, pretože mu chýbala noha. Keď chcel uchopiť príležitosť, ktorá ako jablko visela pred ním, nedokázal to. Chýbala mu dlaň. Keď chcel zaplakať nad svojou hlúposťou, so zdesením zistil, že mu chýbajú oči plné sĺz. A muž pochopil, že až do konca tohto požičaného života smie robiť iba jediné - chodiť za ľuďmi a počúvať ich mlčanie uprostred hovorenia. Pretože iba dovtedy bude mať jeho vlastná existencia zmysel. Keď začne myslieť na seba, rozpadne sa ako postavička z vysušenej hliny.