Momentálne druhý najpopulárnejší slovenský politik sa pred týždňom vzdal funkcie prvého podpredsedu SDĽ. Robert Fico, mimoriadne nadaný a skvelými dispozíciami obdarený mladý muž, verejnosť ubezpečil, že za tým netreba hľadať politické motívy, ale iba jeho snahu dotiahnuť veľké odborné projekty, do ktorých sa pustil. Jeho doterajší príbeh naozaj svedčí aj o tom, že sa rád púšťa do rôznych projektov a že ich dokáže aj veľmi dobre mediálne prezentovať. Dôkazom je jeho postavenie v rebríčku obľúbenosti. Ale jeho doterajší príbeh svedčí aj o inom - na jeho rozhodnutie mali vplyv aj dôvody politického charakteru. Ak politik hovorí, že nejde o politiku, vždy o ňu ide. Táto axioma platí aj v prípade Roberta Fica.

Robert Fico sa stal agentom pre zastupovanie Slovenskej republiky v konaní pred Európskou komisiou a Európskym súdom pre ľudské práva, hoci ešte nemal ani 30 rokov. Vláda Jozefa Moravčíka plne dôverovala jeho schopnostiam. Po dlhej parlamentnej noci v novembri 1994 a nástupe tretej Mečiarovej vlády muselo množstvo odborníkov a expertov uvoľniť svoje posty len preto, lebo sa na ne dostali z vôle predchádzajúceho kabinetu. Robert Fico, ako jeden z mála, na svojom mieste zostal. Premiér, ktorý bez mihnutia oka odvolával ľudí bez ohľadu na ich odbornosť, v prípade opozičného poslanca z SDĽ urobil výnimku. Možno to bolo aj tým, že Vladimír Mečiar si na pánu Ficovi vážil aj niečo iné ako len odborné kvality.

MEDZI FICOM A HZDS

V marci 1994, keď opoziční poslanci odvolali predsedu HZDS z postu premiéra, Robert Fico v rozhovore pre SME vysvetlil, prečo parlamentní reprezentanti vyslovili Mečiarovi nedôveru. "Vedeli sme, že premiér nie je kooperatívny človek, že s ním sa nedá dosiahnuť to, o čo máme záujem..." Pred Róbertom Kotianom vtedy veľmi oceňoval "jednotný postoj SDĽ pri vyslovení nedôvery premiérovi". Po niekoľkých mesiacoch, keď prieskumy verejnej mienky hlásili, kto bude víťazom parlamentných volieb, táto marcová jednota SDĽ sa rozplynula. Ak Peter Weiss, Brigita Schmögnerová či Milan Ftáčnik vo volebnej kampani odmietali povolebnú spoluprácu s HZDS, niektorí ich spolustraníci - medzi nimi aj Robert Fico - ju nevylučovali. V júni 1994 vyhlásil, že HZDS by pre neho bolo prijateľným koaličným partnerom, keby prišlo s takým programom, aký malo pred voľbami. Ešte aj po nich, a dokonca aj po novembrovej noci, počas ktorej - ako jediný - aktívne kládol odpor celonočnému parlamentnému valcovaniu, si Fico sklamane povzdychol nad tým, že na Slovensku strany nekooperujú na základe príbuzných politických programov, ale podľa štýlu politiky. "Rozdielny štýl politiky je napríklad dôvodom, prečo tak ťažko hľadajú k sebe cestu HZDS a SDĽ, hoci v mnohých zásadných programových otázkach sú si tieto dve strany veľmi blízke." Názor, že "programovo" je HZDS bližšie SDĽ ako strany, s ktorými SDĽ spolupracuje v opozícii proti HZDS, sa mohol predsedovi Mečiarovi celkom pozdávať...

Nové vedenie Strany demokratickej ľavice si v júni 1996 muselo otázku, kto je bližší SDĽ, postaviť znovu. Vypukla totiž akútna vládna kríza - Slotova SNS a Ľuptákovo ZRS chceli hlasovať proti vládnemu hnutiu, takže koalícia pukala vo švoch. SDĽ vtedy oficiálne vyhlásila, že podporí aj menšinovú vládu HZDS - čím okamžite vrátila Slotu a Ľuptáka do koalície za Mečiarových podmienok. Robert Fico sa vtedy veľmi angažoval, aby nechápajúcej verejnosti vysvetlil dôvody počínania SDĽ - vyhlásil, že jeho strana zabránila mocenskému prevratu a pádu vlády, a tým aj vysokému víťazstvu HZDS v predčasných voľbách. Vraj keď reálne hrozilo, že sa v parlamente zopakuje dlhá novembrová noc, ale proti HZDS, SDĽ odmietla spolupracovaťs opozíciou. "Výsledky volieb rešpektujeme, v tomto štáte sa v súčasnosti nedá vládnuť bez HZDS. Premiérovi želáme, aby sa mu dobre vládlo do konca volebného obdobia," povedal Robert Fico 26. júna 1996...

O mesiac neskôr, ked Prezídium FNM dokončilo ďalšiu várku privatizácie, v ktorej vypustili do súkromných rúk aj štátnu Naftu Gbely, náčelníci SDĽ vehementne protestovali. Pred verejnosťou mávali Mečiarovým písomným záväzkom, v ktorom im dal "politickú záruku, že od 21. júna 1996 sa neuskutočnia v orgánoch FNM žiadne privatizačné rozhodnutia". Na ich rozhorčený krik, že porušil svoj sľub, predseda HZDS odpovedal v obvyklom štýle: "To, čo som podpísal, som dodržal." Čím sa im vysmial do tváre. Robert Fico to však komentoval tak, že "Mečiar neoklamal SDĽ - Mečiar oklamal celé Slovensko a všetkých tých, ktorí sa s hrôzou pozerajú na to, ako prebieha proces privatizácie". Faktom je, že SDĽ, ako jediná opozičná strana v júni 1996 deklarovala ochotu podporiť aj menšinovú vládu HZDS, čím sa zaslúžila o to, že premiér Mečiar zostal pri moci a privatizácia mohla ďalej prebiehať podľa HZDS... Robert Fico onedlho náhle odhalil, kto vlastne zlyhal a nezabránil rozkrádaniu majetku štátu. "Prepáčte mi, páni novinári, ale keby prešla taká akcia ako Nafta Gbely v zahraničí, tak noviny začnú búšiť na poplach okamžite a keď bude treba, budú búšiť aj tri roky. U nás... sa o tom napísalo pár článkov, nejaký ten týždeň sa možno ešte kde tu objaví komentár, niekto niečo ešte vykríkne na tlačovke SDĽ, a všetkému je koniec? Veď je to hrozné! Kam to ideme?! Médiá na Slovensku neplnia úlohu siedmej veľmoci. Absolútne." Noviny a novinári naozaj nezabránili HZDS v privatizácii. Ale vyčítal im to podpredseda strany, ktorá sa v júni 1966 zachovala tak, že hnutie mohlo ďalej privatizovať...

KONFLIKT POLITIKA

S PRÁVNIKOM

Na to, že Robert Fico je expertom na trestné právo, sú jeho postoje ku skutkom, ktoré zákon klasifikuje ako trestný čin, veľmi blahosklonné. On sám májové referendum v roku 1997 označuje za "zmarené", a ako je všeobecne známe, marenie referenda či volieb je trestný čin. Lenže mesiac po tom, keď minister Krajči "rozhodol", že z referendového lístka odstráni štvrtú otázku, čím bolo vyhlásené referendum naozaj zmarené, Robert Fico nesúhlasil s požiadavkou, aby sa proti ministrovi začalo trestné stíhanie. Vyhlásil totiž, že v prípade referenda ide "o zásadne politický, a nie trestný problém. A ten treba riešiť politickými prostriedkami". Podľa neho bolo referendum "zneužitie občanov na mocenský súboj medzi prezidentom a premiérom", v ktorom oba tábory majú rovnaký diel zodpovednosti za "cirkus okolo referenda". Robert Fico, ktorý odmietol trestnoprávnu zodpovednosť ministra, hravo odvodil zodpovednosť politickú. "Prezident by sa mal chytiť s premiérom za ruky a spolu odísť z politiky. Na Slovensku je veľa mladých ľudí, dobre pripravených na kvalifikovanejšie zvládnutie problémov, ako nám oni dvaja predvádzajú..." V tomto prípade však mladý právnik Fico nezvládol problém veľmi kvalifikovane. Trestný čin, aj keď ho spácha politik, je trestným činom - preto sa má riešiť právnymi, a nie politickými prostriedkami. Kto už by to mal vedieť lepšie, ako JUDr. Fico, člen správnej rady Medzinárodnej asociácie trestného práva?!

V decembri 1996 bol poslanec SDĽ pri tom, ked vládna koalícia vylúčila z parlamentu Františka Gauliedera. Vtedy nemal ani najmenšie pochybnosti, že v tomto prípade "došlo naozaj k porušeniu ústavných práv poslanca". V rozhovore pre SME vyjadril presvedčenie, že "táto vec bude napravená Ústavným súdom". Jeho presvedčenie bolo správne a Ústavný súd požiadal NR SR, aby napravila, čím sa voči Gauliederovi previnila. Lenže poslanci HZDS, ZRS a SNS rozhodnutie najvyššieho orgánu ochrany ústavnosti odmietli rešpektovať. František Gaulieder preto požiadal o nápravu medzinárodné inštitúcie, pred ktorými Slovenskú republiku zastupuje agent Robert Fico... Ako politik Fico vedel, že naozaj došlo k porušeniu ústavných práv poslanca a že ich porušila vládna koalícia. Ale ako právnik sa rozhodol, že bude obhajovať štát, teda NR SR, teda poslancov HZDS, ZRS a SNS, pred Európskym súdom pre ľudské práva. Keby sa správal ako politik, mohol urobiť len jedno - rezignovať na funkciu agenta. Fico sa však rozhodol inak. Zostal agentom SR a správal sa ako advokát, ktorý si robí svoju prácu bez ohľadu na to, čo si myslí o veci, ktorú obhajuje. Všetko, čo doteraz Fico ako agent urobil, smeruje k tomu, aby jeho "klient" v spore s Gauliederom vyhral. Lenže keď bude agent úspešný, dokoná tým dielo bývalej parlamentnej väčšiny, ktorá porušila ústavné práva poslanca. Môže také niečo robiť politik?

ČLEN NOVEJ GENERÁCIE

Robert Fico veľmi rád a často vyhlasuje, že Slovensko potrebuje novú politickú generáciu, lebo mnohí dnešní politici sú "z objektívnych alebo subjektívnych dôvodov po lehote ˛politickej trvanlivosti˛". On sám sa zjavne pokladá za príslušníka novej politickej generácie. Ako taký sa však veľmi čudne správal práve vtedy, keď mal príležitosť, aby napomohol jej etablovaniu - i prostredníctvom svojej osoby - v rodnej strane...

Od začiatku roku 1996 okresné snemy SDĽ hlásili, že ich kandidátmi na predsedu strany sú Fico, Fogaš a Magvaši. Prvý menovaný mal najväčšiu podporu. Mladý politik sa k svojej kandidatúre hlásil až do posledného dňa pred zjazdom. V jeho predvečer sa totiž vzdal v prospech Ľubomíra Fogaša. Dotknutí delegáti potom za predsedu zvolili Jozefa Migaša. Fakt, že si svoje ašpirácie na najvyšší stranícky post náhle a čudne rozmyslel, Robert Fico neskôr vysvetlil tak, že "musel pri voľbe predsedu SDĽ rešpektovať realitu a nevyhnutnosť politickej dohody a zabudnúť na najvyššie politické preferencie v strane". To, čo bolo výsledkom jeho slobodného rozhodnutia, dodatočne vysvetľoval ako nevyhnutnosť. Z čoho však táto "nevyhnutnosť" vyplývala, nikdy jasne nevysvetlil...

V októbri 1998 Robert Fico súťažil s Milanom Ftáčnikom o post prvého podpredsedu strany. Vtedy už bolo jasné, že predseda Migaš dostane druhú najvyššiu ústavnú funkciu v štáte a že o stranu a jej aparát sa bude musieť starať predovšetkým jej prvý podpredseda. Fico súťaž o tento post vyhral a smerom k delegátom žartovne prehodil: "Teraz vám to s Migašom ukážeme..." Po dvoch mesiacoch na svoju novú funkciu rezignoval, a vysvetlil to tak, že sa "rozhodol pustiť profesionálnou cestou", lebo mu vraj "nevyhovuje predstava straníckeho aparátnictva". Najskôr sa teda nechal zvoliť za prvého podpredsedu a až potom prišiel na to, že mu táto funkcia nevyhovuje - nežiada sa mu pripravovať konferencie a zjazdy a radšej bude pracovať vo svojom odbore. Na to, aby dospel k svojmu sebapoznaniu, potreboval Fico len niekoľko dní - boli to práve tie dni, ktoré rozhodli, že sa podpredsedom vlády pre legislatívu nestal on, ale Ľubomír Fogaš. Tentoraz sa Fico v jeho prospech nevzdal - bol iba "vzdaný".

SDĽ VRAJ BEZ REPTANIA

Zdá sa, že Ficov dobrovoľný odchod z funkcie prvého podpredsedu SDĽ má celkom konkrétny politický význam a zmysel. Na otázku, či sa ním nepripravil o možnosť presadzovať svoje názory, totiž odpovedal, že ako radový poslanec bude mať väčšiu možnosť vplývať na politiku ako stranícky funkcionár. Zdá sa tiež, že práve o to mu išlo...

Ako podpredseda strany by bol totiž oveľa silnejšie viazaný rozhodnutiami SDĽ a vládnej koalície. Ako poslanec bude svoj mandát vykonávať podľa svojho politického svedomia a presvedčenia - stranícke ohľady mu ani zďaleka tak nemôžu zväzovať ruky. Ak v predchádzajúcom období jeho strana produkovala takzvanú SĽOP-ku, čiže samostatnú ľavicovú opozičnú politiku, Robert Fico už ohlásil svoju vlastnú súkromnú SĽOP-ku. Jeho všeobecné deklarácie, že odmieta byť členom poslušnej poslaneckej mašinérie, že odmieta podporiť každú hlúposť len preto, lebo ju predložila vládna koalícia, majú svoj konkrétny zmysel. Vyzerá to tak, že Robert Fico pripravuje pre verejnosť tretiu alternatívu. Manifestuje, že nepatrí k tým, ktorí priviedli štát do krízy, ale ani k tým, ktorí ho z nej chcú dostať balíčkom ekonomických opatrení... Preto vyhlasuje, že nie je umením budovať krajinu na úkor vreciek občanov a napĺňať štátny rozpočet neustálym zdražovaním. Keď sa právnik Fico pýta, "prečo si to stále musia vyžrať obyčajní ľudia, ktorí nemajú nič spoločné s tým, že tu nejaká skupina indivíduí za posledných päť-šesť rokov rozkradla tento štát?", pýta sa to nielen proti Mečiarovi a HZDS, Slotovi a SNS, ale aj proti Ivanovi Miklošovi a SDK, ale i Brigite Schmögnerovej a SDĽ... Hoci svoje politické "osamostatnenie" oficiálne zdôvodnil tým, že sa vždy "snažil robiť odbornú politiku a nie politickú politiku", viaceré jeho vyhlásenia boli a sú až vzorovo politicky politické. Zjavne politické sú aj jeho ďalšie plány. Skutočnosť, že Fico má svoj strategický plán už premyslený, naznačuje jeho nasledovný výrok. "Nepochybne je tu obrovský priestor na vznik nového politického subjektu. Vytvorí sa najmä tým, že tlak na ľudí z hľadiska sociálneho a ekonomického bude veľmi silný a privítajú slobodnú politickú stranu, ktorá bude chrániť ich ekonomické a sociálne záujmy." Robert Fico už spomenul, ako veľmi ho mrzí, že SDĽ sa bez reptania angažuje v takom štýle vládnutia, keď sa škody minulosti opäť naprávajú na úkor ľudí. Ide o vyjadrenie, aké možno nájsť u každého populistu - všetci politici tohto druhu totiž súhlasia s nápravou a reformami, ale na rozdiel od tých, ktorí ich robia, vedia, ako ich robiť tak, aby to až tak nebolelo. Málokoho ľudia počúvajú tak radi ako politika, ktorý vraví, že on by im tak trpieť nedovolil. Ak sa pán Fico bude držať plánu, v ďalších voľbách mu hrozí celkom slušný úspech. A treba dodať, že čím skôr voľby budú, tým väčší môže byť jeho úspech. MARIÁN LEŠKO