Správa o nevítanom hosťovi sa po Linárese rozšírila za niekoľko minút. Ženy zaháňali domov deti, zamykali dvere, zaťahovali záclony na oknách, a len spoza nich štrbinkami sledovali pomalé kroky nechceného návštevníka.
Janko Bábel kráčal dedinou zamyslený. Vôbec nebol taký veľký, ako ho od strachu videl Moťo, aj keď meral určite takmer dva metre. Koženú kapsu mal na pravom pleci a pravou rukou sa opieral o hrubú bakuľu: bola podobná tej, akou Károľ, bývalý družstevný vartáš, zaháňal býky.
Janko Bábel sa odjakživa túlal po svete, žobral, a ak nežobral, kradol. V lete prespával pod mostami a po stodolách, v zime si našiel na lúke či v lese opustenú búdu, kde sa dalo zakúriť. Za vlády komunistov presedel takmer každú zimu v base za príživníctvo a drobné krádeže, ale v poslednom čase mu policajti dali pokoj: bol pre nich už len neškodným bláznom, ktorý nikde nevydrží dlhšie ako tri dni. Bol už aj na Ukrajine, pochodil ju takmer celú, a celé východné Poľsko. Sám o sebe hovoril, že je najslobodnejší človek na svete: vždy má čo jesť, vždy má kde bývať, robí len to, čo sám chce, chodí, kade sa mu zachce a keď sa mu nechce, tak nejde nikam. Považoval sa
za veľkého proroka, ktorý varuje svet pred hrôzostrašným nebezpečenstvom: predpovedal katastrofu, akú Zem ešte nezažila, búrky, povodne, požiare, zemetrasenia, hladomor, choroby a strašlivé vojny a nabádal ľudí, aby konali dobré skutky, postili sa a modlili a dávali peniaze na milodary, lebo len tak môžu odvrátiť zlo, ktoré ich čaká.
Niektorým bol na smiech, iní ho aj vypočuli, ale jeho proroctvám neprikladali dôležitosť, a našlo sa aj zopár takých, čo mu uverili a šírili jeho hrôzostrašné vízie ďalej, často v pozmenenej, prifarbenej podobe. Ale najviac bolo tých, čo ho priam nenávideli a keď sa objavil v dedine, hnali ho kameňmi a vidlami rýchlo preč.
Nevyháňali jeho, plašili von z dediny nešťastie, ktoré za ním chodilo ako tieň. Kde sa usadil on, tam sa usadilo aj ono a vyčíňalo ešte dlho po tom, čo Janko Bábel odišiel.
Janko Bábel bol však presvedčený, že nešťastie nenosí, ale na ľudí samo sadá za ich hriešne skutky a neveru v Boha, ale ľudia vedeli svoje. Legendy o nešťastí, ktoré rozosieva po svete, sa šírili ako blesk, často skomolené, a už v čase, keď taká legenda prekročila chotár tej-ktorej dediny, narástla do obludných rozmerov. Často vykresľovala Janka Bábela ako s diablom spriahnutého bosoráka, ktorý pod pokrievkou slov o láske k blížnemu chce ľuďom len uškodiť.
(Úryvok z prvej kapitoly románu
Václava Pankovčína Lináres)
