Kríza v Kosove: Masakra a blufovanie *tak to vidím ja

"Medzinárodné spoločenstvo nie je pripravené akceptovať brutálne prenasledovanie a vraždenie civilistov," povedal nemecký minister zahraničia Joschka Fischer v nedeľu - a ani jeden zo zhromaždených novinárov sa nahlas nezasmial. Novinári vedia byť celkom

zdvorilí. "(Srbská) polícia nám povedala, aby sme bežali," povedal jeden z mála ľudí, čo prežili masakru v kosovskej dedine Račak. "Len čo sme sa rozbehli, začali do nás strieľať," povedal. Väčšina sa však ani nezmohla na to, aby sa rozbehla. William Walker, americký šéf medzinárodnej misie overovateľov, povedal iba, že vinní sú Srbi - takže srbský diktátor Slobodan Miloševič mu prikázal, aby do 48 hodín opustil krajinu. Miloševič prikázal uzavrieť hranice aj pre hlavnú žalobkyňu Medzinárodného súdneho tribunálu pre vojnové zločiny v Bývalej Juhoslávii Louise Arbourovú, ktorá chcela prísť do Kosova vyšetriť krvipreliatie. Juhoslovanská armáda znovu ostreľovala opustenú dedinu a previezla 40 tiel do Prištiny, hlavného mesta kosovskej provincie - zrejme aby zničila dôkazy. A NATO, ktoré hrozilo leteckými útokmi koncom septembra, aby Miloševiča donútilo zastaviť sériu masakier v Kosove, sa pokúšalo pôsobiť prísne a netrpezlivo. Napriek tejto hlučnosti je však málo pravdepodobné, že by NATO použilo svoje lietadlá proti srbským jednotkám v Kosove - nehovoriac už o Belehrade. A celkom iste neodvelí vlastné vojsko do Kosova. Dôvod - nemôže pripustiť nezávislosť Kosova, lebo "provincia" je legálne súčasťou Srbska. Nikto v NATO sa v skutočnosti neobáva, že by sa odtrhnutie Kosova od Srbska zneužilo ako precedens pre baskických nacionalistov v Španielsku alebo québeckých separatistov v Kanade. Keby sa však nezávislé Kosovo spojilo s Albánskom, vznikol by veľký, prevažne moslimský štát - a to by mohlo ďalej destabilizovať Čiernu Horu a Grécko tým, že by pritiahlo albánske menšiny v týchto krajinách. Neexistuje však dôvod predpokladať, že by sa vzdelaní a (relatívne) prosperujúci Albánci z nezávislého Kosova chceli spojiť s anarchickým a chudobným národom v Albánsku. Keby predsa, čo by sa stalo? Macedónsko (ktoré je etnicky z 25% albánske) by možno zažilo menšiu nestabilitu, Grécko (ktoré má 2% albánskych obyvateľov) by to však nepocítilo. Na jednej strane je teda isté malé riziko "destabilizácie" - a na druhej pokračujúce masakry. Tak prečo NATO nakoniec naďalej vypúšťa prázdne hrozby, ktoré podrývajú jeho dôveryhodnosť, a zároveň sa vyhýba akciám, ktoré by zastavili vraždenie? Možno sa NATO bojí obetí na životoch. Letectvo je dobré tak na ukážky ohňostroja, ale ak ide o zložitejšiu vec, ako napríklad doviesť Kosovo k nezávislosti, tam treba poslať pozemné vojsko. A to by v kosovskej situácii znamenalo obete na životoch. Najväčšia vojenská organizácia na planéte tak pôsobí ako dokonalý papierový tiger, veď vlády jeho krajín sa neodvážia čeliť domácim politickým dôsledkom smrti hoci aj desiatich vojakov. Takže kosovské trápenie musí pokračovať, až kým nezomrú ďalšie desaťtisíce ľudí a kým sa Srbi definitívne nevzdajú a nepôjdu domov.