Myšlienka letu prvého slovenského kozmonauta do vesmíru bola politickým rozhodnutím, o ktorom sa prvé informácie objavili v roku 1997 po rokovaní ruského premiéra Černomyrdina a slovenského premiéra Mečiara v Bratislave. Na jeseň v roku 1997 dostala Ruská kozmická agentúra oficiálnu žiadosť zo Slovenska a po jej schválení sa začal výber kandidátov. Do posledného kola sa dostali štyria piloti vojenských stíhačiek Ivan Bella, Michal Fulier, Miroslav Grošaft a Martin Babjak, z ktorých testami hlavnej lekárskej komisie ruského ministerstva obrany a ministerstva zdravotníctva prešli I. Bella a M. Fulier. Ivan Bella sa stal prvým kozmonautom a M. Fulier jeho náhradníkom. Misia I. Bellu je teda z vôle šéfa HZDS V. Mečiara. V tomto prípade sa však nepredpokladá taký výsledok ako v prípade misie Zdenky Kramplovej. Ťažko predpokladať, že by sa I. Bella zaťal a povedal by si, že nezíde z orbitálnej stanice a pobyt na nej si bude až do konca školského roka hradiť sám z toho, čo má ušetrené. Už dnes je jasné, že jeho výlet na Mir bude úspešnejší ako výlet spomínanej dámy do Kanady. Úspešnosť by teoreticky mala byť zaručená aj kvalitou práce Slovenskej akadémie vied, ktorá pripravila výskumné projekty. Treba však pripomenúť stav orbitálnej stanice Mir. Trinásťročný Mir, ktorý mal pôvodne slúžiť päť rokov, mal doteraz okolo 1500 porúch z toho asi 300 neopraviteľných. Poruchy ho neobchádzali ani v posledných dvoch rokoch, keď sa kazil hlavne centrálny počítač. Jeho porucha znamená stratu orientácie stanice. Ak by sa, nedajbože, na Mire niečo pokazilo v čase, keď tam bude náš kozmonaut, z výskumu zrejme veľa nebude. Dnes už aj kozmonauti priznávajú, že vyslanie Slováka na Mir (za odpísanie vyše sedemsto miliónov korún z dlhu) bolo politickým rozhodnutím, ktorého účelom bola propagácia "úspechov" Mečiarovej vlády. Bez ohľadu na politické rozhodnutia bývalej vlády, ktoré často naháňali hrôzu, však treba povedať, že kandidáti na kozmonauta a SAV zvládli úlohu zodpovedne. Už len preto by si nezaslúžili neúspech. RICHARD FILIPKO