Marina Cvetajevová hovorí v esejach s príznačným názvom Vyznání na dálku o svojich životných - literárnych i ľudských - láskach, ktoré niekedy vzácne stelesňovala jedna osoba. Tak je to v prípade Borisa Pasternaka, ktorého si Cvetajevová zamilovala cez, či lepšie kvôli jeho textom - po prečítaní Pasternakovej zbierky Život - má sestra sa nadlho stal jej "nadoblačným bratom". Hrdinka poslednej eseje herečka Soňa Holiday upútala Cvetajevovú silnou túžbou po láske a zároveň povahou, no i výzorom dieťaťa. Vcelku pochopiteľne majú potom prvé dve eseje literárnokritický, miestami až literárnoteoretický ráz, kým tretia je ladená nanajvýš subjektívne; autorka v nej načrtáva súkromnú, nie literárnu históriu. Eseje v danom súbore spája vrúcny, naliehavý a priateľsko-nežný tón, ktorým sa autorka vyslovuje k téme lásky. Zatiaľ čo v prvej a tretej eseji dominuje autorkino srdce - v eseji o Pasternakovi Světelný liják prevláda očarenie Pasternakovou poéziou, vo Vyprávění o Soněčce ešte zreteľnejšie nadchnutie sa osobou; v druhej s názvom Básníci s dějinami a básníci bez dějin sa vzácne dopĺňa srdce a rozum. Od obdivného ospevovania Pasternakovej zbierky prechádza potom Cvetajevová k všeobecnejším záverom o básnikoch s dejinami a bez nich. V knihe Vyznání na dálku nachádzame mnoho "veľkých" slov o láske, no čitateľ im rýchlo a rád uverí - jednak v kontexte spoločenskom (revolučnom), v ktorom sa pekné slová stávali chlebom každodenným (a nahrádzali reálny), alebo vďaka takýmto vyznaniam rozprávačky: "Voloďo, víte, nač jsou na světě básníci? Aby se aspoň někdo nestyděl vyslovovat ty největší city ..." Skúsme to - spolu s Cvetajevovou - aspoň na chvíľu aj my... MARTA SOUČKOVÁ

(Autorka je stálou spolupracovníčkou SME)