Povinnosti, ktoré mi prihrala čiastočne náhoda a čiastočne moje ambície po úspechu a ocenení, ma jedného dňa zaviedli do končín, v ktorých som sa ocitol tuším prvýkrát. Bola to štvrť, do ktorej by som inak nemal dôvod zablúdiť. Áno, zdá sa, že slovo zablúdiť je ten správny výraz. Pretože som si musel po istej dobe priznať, že som pravdepodobne zablúdil. A pritom to nebolo nijaké bludisko. Činžiaky boli rozmiestnené podobne ako v štvrti, kde som býval, to znamená podľa akejsi chaotickej logiky, sledujúc akýsi tajný anarchistický poriadok. Bol tam poštový úrad, poliklinika, polícia, škola, kostol, všetky oporné body, podľa ktorých sa dokáže zorientovať každý civilizovaný občan. Pretože som sa na schôdzku vybral s časovým predstihom, zatiaľ som ešte nemal dôvod prepadať panike. Inštitúcie v každom meste sa pri dobrej vôli dajú nájsť pomocou disciplinovanej intuície, ktorú si náš človek vypestoval za dlhé roky styku s úradmi. Rozhliadol som sa okolo seba, či by som sa nedozvedel od domácich, kde je hľadaná firma. Z riedkej hmly, ktorá má zvláštny ráz najmä na našich sídliskách, vystupoval novinový stánok. Pristúpil som k okienku a spýtal sa predavačky, či nevie, kde je tu firma F. Predavačka, bola to ešte dievčina alebo mladá žena, sa na mňa pozrela zvláštnym pohľadom. Mala v očiach čosi oblačné, áno, akoby jej zrak bol oblakom, ktorý prepláva vašou tvárou a pokračuje v nekonečnej ceste. Dovtípil som sa: patrilo sa najprv niečo kúpiť a potom žiadať pomoc. Požiadal som o dnešné noviny, zápalky a jeden komiks. Neviem si vysvetliť, prečo som tak urobil. Zápalky som nepotreboval, pretože som nefajčiar. Komiksy vyslovene neznášam. A noviny čítavam zriedkavo. Dievčina vyčarovala spod pultu škatuľku zápaliek a skôr, než som si ich stačil zobrať, pribudol k nim aj komiks o Spidermanovi. Potom sa dievčina natiahla a bez toho, aby sa pozerala, vytiahla z police noviny. Ale to sú včerajšie noviny, povedal som. Slečna či mladá pani sa ospravedlňujúco usmiala a podala mi iné noviny. Tie boli pre zmenu z minulého týždňa. Vy predávate iba staré noviny, začudoval som sa. To máte jedno, povedala príjemným hlasom predavačka. Všetky noviny sú staré už vo chvíli, keď vychádzajú. Na to sa nedalo nič povedať. Mala svojím spôsobom pravdu. Ale aj tak ma to zmiatlo. Bol som taký vyvedený z rovnováhy, ktorú som, mimochodom, v poslednom čase namáhavo dával dohromady s pomocou jedného psychiatra a niekoľkých krčmových známych, že som sa ani neopýtal na hľadanú budovu. Aj tak by mi to nepomohlo. Hmla zhustla natoľko, že všetky pojmy o priestore stratili význam. Otvoril som noviny. Zdúpnel som. Titulok, ktorý mi padol do oka, bol vytlačený akýmsi čudným písmom, ktoré sa podobalo švabachu z modlitebných knižiek starých mám. Prvá správa, ktorú som si prečítal, ma celkom zdrvila. Nestihol som si ju prečítať druhýkrát, pretože priamo na mňa sa rútila drožka s dvoma bielymi koňmi. Chlap na kozlíku ma skoro zasiahol bičom. Znútra sa ozýval zvonivý ženský smiech a v pootvorenom okienku sa mihla ženská rúčka v bielej rukavičke...