Text vypracoval Vladimír Zlacký, M. A., poradca podpredsedu vlády. SME uverejňuje podstatné časti tejto správy.Slovenská vláda zdedila ekonomiku v stave akútnej makroekonomickej nerovnováhy. Deficit bežného účtu platobnej bilancie prekročí v roku 1998 už tretí rok za sebou 10 % HDP a hrubé zahraničné zadlženie 60 % HDP. Vplyvom nahromadených problémov mikrosféry i globálneho hospodárskeho spomalenia dochádza k poklesu dynamiky rastu HDP. Hlboká makroekonomická nerovnováha a nepriaznivá konštelácia na zahraničných trhoch vytvárajú reálne riziko prudkej finančnej a následne hospodárskej krízy v SR.
Príčinou súčasného predkrízového stavu slovenského hospodárstva je ekonomická politika vlády Vladimíra Mečiara. Netransparentný spôsob privatizácie umožnil úzkej skupine nekompetentných podnikateľov spojených s vládnou mocou získať privatizované podniky a vylúčil vstup zahraničných investorov. Účelové zanedbanie budovania inštitúcií efektívneho právneho a súdneho systému nezabezpečilo vymáhateľnosť práva a vládu zákona v Slovenskej republike. Pri absencii vlády zákona došlo k deformácii podnikateľského prostredia, ktoré vytváralo finančný motív pre podnikateľov, úradníkov a občanov, aby nasmerovali svoje úsilie na získavanie ekonomicky neoprávneného prospechu pololegálnymi a nelegálnymi aktivitami (rent seeking). Blízke prepojenie bývalej vlády a vplyvných podnikateľských kruhov a nerešpektovanie zákonov hospodárskymi a politickými elitami viedli k deformácii a kriminalizácii podnikateľského prostredia, podnikateľskej etiky a k vytvoreniu klientistickej spoločnosti. Práve typ vzťahov charakteristický pre takúto spoločnosť začal v poslednom období v slovenskom hospodárstve dominovať a je primárnym dôvodom akútnych problémov v slovenskom hospodárstve. Predchádzajúca vláda odmietala nevyhnutné reformné kroky, pretože tie by nevyhnutne museli zahŕňať posilnenie systému vymáhania práva a následné bankroty neefektívnych podnikov, posilnenie konkurenčného prostredia, liberalizáciu bankového sektora, posilnenie inštitucionálneho rámca kapitálového trhu a vstup zahraničných investícií a viedli by k postupnému nabúravaniu klientistického charakteru spoločnosti.
Pokiaľ nedôjde k okamžitým reformným krokom (úsporným opatreniam v oblasti verejných financií, posilneniu stability právneho systému a systému vymáhania práva, štrukturálnym reformám včítane deregulácie cien a urýchlenej privatizácie finančného a podnikového sektora), je pravdepodobné, že v roku 1999 dôjde k hospodárskej kríze spojenej so silnými sociálnymi otrasmi.
MAKROEKONOMICKÉ UKAZOVATELE
HOSPODÁRSKY RAST
V období 1994–1998 štatisticky vykazovalo slovenské hospodárstvo pomerne (v porovnaní s ostatnými tranzitívnymi ekonomikami) rýchlu mieru rastu HDP. V rokoch 1994–1995 (4,9 % a 6,9 % resp.) bol rast dosahovaný predovšetkým vďaka zvyšovaniu využitia priemyselných kapacít, ktoré po transformačnej recesii v rokoch 1990-1993 dočasne poklesli. Od roku 1996 začal rast narážať na úzke miesta a udržanie jeho dynamiky vyžadovalo značné investície. Rastúca spotreba štátnej správy a priveľké uvoľnenie menovej politiky v roku 1995 a v prvej polovici 1996 a následný vysoký rast investícií spôsobili prehrievanie hospodárstva v priebehu roku 1996. Aj keď vo všeobecnosti je rast investícií pozitívnym javom, je pravdepodobné, že investície boli umiestňované neefektívne a miera ich návratností je pochybná.
Napriek evidentným znakom makroekonomickej nerovnováhy a stále intenzívnejším problémom mikrosféry predchádzajúca vláda nepodnikla účinné opatrenia na potlačenie vznikajúcej nerovnováhy, naopak pokračovala v politike, ktorá viedla k jej zosilneniu. Odzrkadľuje ju aj súčasný dvojciferný deficit obchodnej bilancie (v pomere k HDP), prudko rastúce vonkajšie i vnútorné zadlženie verejného i podnikového sektora, kritický finančný stav podnikovej sféry. Keďže nesprávny spôsob privatizácie, ustupovanie od demokratických princípov a deformácie mikrosféry neumožňovali financovať deficity bežného účtu platobnej bilancie formou priamych zahraničných investícií, došlo k výraznému rastu zadlžovania hospodárstva. Cenou za minulý hospodársky rast je zvyšujúca sa makroekonomická nerovnováha a prehlbujúca vonkajšia zadlženosť hospodárstva.
I napriek neochote predchádzajúcej vlády prijať korekčné opatrenie dočasne vedúce k ochladeniu hospodárstva, vývoj slovenskej ekonomiky sa od r. 1996 vyznačuje poklesom dynamiky jej rastu. Zvyšujúce sa tempo rastu hrubého domáceho produktu v stálych cenách po roku 1993 vystriedal pokles tempa, a to zo 6,9 % v roku 1995 na 6,6 % v roku 1996 a na 6,5 % v roku 1997. V prvom polroku 1998 sa podľa odhadu Štatistického úradu SR (ŠÚ SR) vytvoril HDP vyšší o 6,1 % než v rovnakom období predošlého roku. V treťom štvrťroku bol rast HDP už len 5,1 % a v najbližších štvrťrokoch možno očakávať ďalší pokles dynamiky jeho rastu. Hlavnými príčinami spomalenia sú prehlbujúce sa problémy nereštrukturalizovanej podnikovej sféry, reštriktívna menová politika NBS, ktorú si vynucuje súčasná ekonomická nerovnováha, ako i dôsledky finančnej a hospodárskej krízy v Ázii a Rusku, vedúce k permanentnému globálnemu spomaleniu hospodárskeho rastu.
Globálne faktory však začali mať podstatný vplyv na spomalenie rastu len nedávno a plne zasiahnu slovenské hospodárstvo až v roku 1999. Recesia na svetových trhoch s komoditami a výrobkami s nízkou pridanou hodnotou dôsledkom krízy v Ázii a krajinách bývalého ZSSR bude mať negatívny dosah na podstatnú časť slovenského vývozu. Ustupovanie zahraničných investorov od investícií do rizikových aktív, ako aj značná zadlženosť podnikovej sféry spôsobia v roku 1999 znížený príliv zahraničných úverov do slovenských podnikov. Nedostatok zahraničných úverov, ktoré boli motorom ekonomického rastu v minulom období, spôsobí pokles investícií do prevádzkového a investičného kapitálu a bude mať za následok škrty vo výrobných a investičných plánoch podnikovej sféry. Medzinárodné faktory tak budú umocňovať nahromadené vnútorné problémy slovenského hospodárstva.
Miera poklesu rastu hospodárstva (v krajnom prípade aj jeho zastavenie) je závislé od schopnosti zvládnuť utlmenie nerovnováhy správnou kombináciou makro- i mikroekonomickej politiky. V prípade prijatia razantných reformných krokov (balíček opatrení) možno očakávať dočasný pokles rastu (asi na 3 % HDP) a tzv. mäkké pristátie hospodárstva. Dobre riadenou reformou je možné podstatne znížiť náklady reforiem a rozdeliť ich primerane medzi všetky vrstvy spoločnosti a minimalizovať ich vplyv na najslabšie vrstvy. Pokiaľ nedôjde k týmto korekčným opatreniam čo možno najskôr, je v priebehu roka 1999 pravdepodobné tzv. tvrdé pristátie vrátane prudkej devalvácie meny, vysokej inflácie, poklesu hospodárstva, početných bankrotov podnikov a bánk a rastu nezamestnanosti. Pri neriadenom páde hospodárstva budú najviac postihnuté sociálne najslabšie vrstvy.
INFLÁCIA
Infláciu sa v období rokov 1994–1998 podarilo udržiavať na relatívne nízkej úrovni v porovnaní s ostatnými prechodovými ekonomikami. Nízku infláciu však bolo možné dosiahnuť len za cenu reštriktívnej menovej politiky a odkladania zvýšenia (resp. deregulácie) regulovaných cien elektrickej energie, tepla, plynu, vody, bytového nájomného, dopravných a poštovných poplatkov.
Napriek snahe predošlej vlády odsúvať problém zvyšovania regulovaných cien, dochádzalo v poslednom období k rastu inflácie. Oproti vývoju v rokoch 1993–1996, keď inflácia sústavne klesala, v roku 1997 inflácia v porovnaní s rokom 1996 vzrástla. Na rast cenovej hladiny významne vplýval dlhodobo vysoký domáci dopyt a jeho relatívny prebytok nad málo pružnou ponukou. K podstatnejšiemu poklesu jadra inflácie nedošlo aj kvôli zlyhaniu predchádzajúcej vlády vo vytváraní konkurenčného prostredia, keď deformované prostredie nevyvíjalo tlak na znižovanie cien. Ďalšími faktormi pôsobiacimi na rast inflácie boli zavedenie dovoznej prirážky vo výške 7 % v júli 1997, mierne deregulačné opatrenia v roku 1997, zvýšenie cien poštovného a pohonných látok, zvýšenie spotrebnej dane z tabaku a výrobkov z neho, preradenie niektorých služieb do cien s vyššou sadzbou DPH. Tento trend rastu inflácie pokračoval aj v prvej polovici r. 1998. Miera inflácie kulminovala v máji 1998, keď stúpla na 7,6 %. Odvtedy inflácia postupne klesá vplyvom globálnej deflácie na trhu komodít a znižovania dovoznej prirážky v SR a v októbri dosiahla 5,9 %.
Odkladanie primeraného zvyšovania regulovaných cien znamenalo odklon od štrukturálnych reforiem, nevyhnutných na vybudovanie efektívneho trhového mechanizmu. Pokrivené relatívne ceny mali za následok neefektívnu alokáciu spoločenských zdrojov a prispeli k deformácii mikrosféry. Navyše mali aj negatívne fiškálne dôsledky, keď roztváranie nožníc cien vstupov a výstupov u výrobcov produktov s regulovanými cenami spôsobilo pokles ich ziskovosti, následný pokles odvodov do štátneho rozpočtu a neschopnosť splácať záväzky, za ktoré ručí štát. Nízko udržiavané regulované ceny prispievali aj k makroekonomickej nerovnováhe, keď dopyt domácností nebol dostatočne tlmený nárastom cien. Dlhodobé odkladanie zvýšenia cien robí nevyhnutným skokové zvyšovanie cien s následným šokovým dosahom pre hospodárstvo, čomu by sa pri priebežnom zvyšovaní bolo možné vyhnúť.
VEREJNÉ FINANCIE
Nesprávnu politiku v oblasti verejných financií možno označiť za jednu z hlavných príčin súčasnej makroekonomickej nerovnováhy. V rokoch 1997–1998 sa predchádzajúca vláda nepokúsila riešiť hromadiace sa problémy mikrosféry účinnými reformnými krokmi a fiškálnou úspornosťou. Naopak, s cieľom odsunúť riešenie fundamentálnych problémov hospodárstva fiškálnou expanziou prispela k zostreniu nerovnováhy.
Deficit štátneho rozpočtu SR za rok 1997 dosiahol cca 37 mld Sk, pričom fiškálny deficit vykázal schodok 12 mld Sk. Hospodárenie s prostriedkami ŠR k 30. 9. 1998 sa skončilo fiskálnym schodkom v sume 8,4 mld Sk, čo je viac ako úroveň ročného plánovaného rozpočtovaného schodku. Predpoklady MF hovoria o koncoročnom fiškálnom schodku na úrovni 19,2 mld Sk (cca 2,7 % odhadovaného HDP v 1998). Prepad schodku spôsobujú najmä nižšie než plánované príjmy ŠR z dane z pridanej hodnoty (je plnená na úrovni 3/4 roka 1997), spotrebných daní a dane z príjmu právnických osôb. Zhoršujúci sa stav podnikovej sféry, nesystémové opatrenia predošlej vlády (napr. revitalizačný zákon), neprehľadnosť daňovej sústavy a chabý stav platobnej disciplíny podnikov následkom pokračujúcej existencie mäkkých rozpočtových obmedzení pri slabej schopnosti ekonomických subjektov vymáhať právnou cestou plnenie svojich pohľadávok, vedú k rastúcim daňovým nedoplatkom. Tie k 30. 10. 1998 dosiahli 37,7 mld Sk, t.j. nárast o 10,4 mld Sk oproti rovnakému obdobiu minulého roka. Celkový fiskálny deficit vládnych financií v roku 1998 je ťažšie presne vyčísliť, podľa expertov medzinárodných inštitúcií vrátane MMF presiahne úroveň 6 % HDP, t. j. prekročí 42 mld Sk (cca 8 tisíc Sk na obyvateľa).
Jednou z príčin problémov v rozpočtovom hospodárení bolo značné podceňovanie postavenia štátneho rozpočtu v ekonomike. Pri rozhodnutiach sa prejavoval značný voluntarizmus, keďže chýbala jednoznačná definícia priorít, čo sa prejavilo najmä pri výstavbe diaľnic. Pri preberaní záruk štátu za úvery bola podcenená reálnosť návratnosti prostriedkov späť do rozpočtu. Tempo a rozsah výstavby infraštruktúrnych projektov (najmä diaľnic) prevyšovali možnosti financovania z vlastných zdrojov, čo si vyžiadalo krytie zo zahraničných úverov, ktoré následne neúmerne zvyšovali štátny dlh. Zámerom fiškálnej expanzie bolo stimulovať ekonomiku, najmä v predvolebnom období.
Konsolidovaný schodok verejných financií ovplyvnilo aj zriaďovanie krajských a okresných úradov, čo zaťažilo a zaťaží štátny rozpočet (ŠR) desiatkami miliárd Sk. Neefektívna alokácia verejných financií spolu s nedodržiavaním záväzkov štátu, najmä pri platbách do zdravotných a poistných fondov, vyústila do situácie, keď sú zdravotné poisťovne takmer pred kolapsom a Sociálna poisťovňa bude musieť siahnuť na rezervné fondy. Pre zlú prioritu vládnych výdavkov sa v mimoriadne kritickej finančnej situácii ocitli veľmi citlivé oblasti ako zdravotníctvo a školstvo.
Nevyrovnanosť verejných financií viedla k neúmernému zvyšovaniu zadlženia. Podľa údajov NBS ku koncu roka 1994 dosahovala čistá zadlženosť verejného sektora približne 76 mld Sk. NBS odhaduje, že ku koncu roka 1998 bude dosahovať už cca 145 mld Sk, pričom je možné očakávať realizáciu skrytých dlhov v objeme ďalších 100 mld Sk v priebehu nasledujúcich štyroch rokov. Celkové zadlženie verejného sektora sa tak zvýšilo na cca 47 tisíc Sk na občana. V súvislosti s vysokými úrokovými sadzbami na domácom peňažnom trhu, problémovou situáciou na svetových trhoch a zlou štruktúrou štátneho dlhu narastajú komplikácie pri jeho refinancovaní. V roku 1998 sa priemerná nákladovosť emisie štátnych cenných papierov pohybovala okolo 24 % a pri emisii v hodnote asi 66 mld Sk bude musieť ŠR zaplatiť v roku 1999 na úrokových výnosoch minimálne 16 mld Sk (cca 3 tisíc Sk na občana). Tieto neproduktívne výdavky sú cenou za expanziu verejných financií v uplynulom období.
K značným deformáciám došlo aj v daňovej sústave, ktorá sa stala rôznymi úpravami v priebehu rokov 1997–1998 neprehľadnou a zložitou a vytvára vhodné prostredie pre daňové úniky. Mimoriadne nepriaznivý vplyv na daňové príjmy ŠR, efektívnosť investícií v hospodárstve a spravodlivosť konkurenčného prostredia malo účelové opatrenie umožňujúce majiteľom privatizovaných podnikov odpočítať investície od daňového základu. Bolo to jedným z mnohých krokov, ktoré prispievali k transferu zdrojov od daňových poplatníkov k úzkej skupine podnikateľov napojených na predošlú vládu a následnému rastu neodôvodnenej nerovnosti príjmov a majetku medzi väčšinou daňových poplatníkov a hospodársko-politickou elitou.
Pri nominálnej fixácií daňových pásiem a existujúcej inflácii dochádzalo v období rokov 1995–98 k postupnému zvyšovaniu daňového zaťaženia s negatívnym vplyvom na motiváciu vytvárať hodnoty pre spoločnosť. V tomto období stúplo daňové zaťaženie priemernej mzdy o štyri percentné body. Prijatie milionárskej dane bolo populistickým a neúčinným krokom, ktoré nezasiahlo majiteľov podnikov - "tunelárov", pretože tí boli schopní obísť daňové zákony, ale pôsobilo demotivačne na zamestnaných špičkových profesionálnych manažérov a odborníkov, od ktorých je do značnej miery závislý hospodársky rozvoj krajiny.
Expanzívna fiškálna politika bola odpoveďou predošlej vlády na pokračujúce problémy slovenského hospodárstva. Namiesto podniknutia zásadných reformných krokov sa predošlá vláda chcela vyhnúť nevyhnutnému spomaleniu rastu hospodárstva jeho stimuláciou formou fiškálnej expanzie. Reformné kroky by totiž nevyhnutne museli zahŕňať posilnenie systému vymáhania práva a následné bankroty neefektívnych podnikov, posilnenie konkurenčného prostredia, liberalizáciu bankového sektora, posilnenie inštitucionálneho rámca kapitálového trhu a vstup zahraničných investícií a viedli by k postupnému nabúravaniu klientistického charakteru spoločnosti.
VONKAJŠIA NEROVNOVÁHA
Neprimerané uvoľnenie menovej politiky v priebehu roka 1995 a v prvej polovici roka 1996 spôsobilo zvyšovanie domáceho dopytu a následne prehrievanie hospodárstva. Zároveň od poslednej zmeny výmenného kurzu v roku 1993 dochádzalo pri udržiavanom fixnom nominálnom výmennom kurze meny k jej reálnemu zhodnocovaniu, a teda k relatívnemu zdražovaniu slovenského exportu. Nadmerný domáci dopyt sa následne začal prejavovať prudkým rastom dovozov, pričom exportná výkonnosť hospodárstva ostala slabá, keďže spôsob privatizácie neumožnil prílev zahraničných investícií a podnikovú reštrukturalizáciu a z nich prameniace zvyšovanie konkurencieschopnosti. (Pokračovanie na 4. strane).
(Dokončenie z 3. strany)
Expanzívna fiškálna politika v rokoch 1997–1998 prispievala k rastúcemu domácemu dopytu.
Tento nepriaznivý vývoj sa odzrkadlil v silne negatívnej obchodnej bilancii a následne schodkoch bežného účtu (BÚ) platobnej bilancie, ktoré rokoch 1996–97 (vývoj pokračuje aj v roku 1998) presiahli hranicu 10 % HDP. Vo všeobecnosti sa deficit BÚ vo výške 5–7 % HDP považuje za maximum, ktoré je možné dlhší čas udržať. Dvojciferný deficit BÚ (v pomere k HDP) je dlhodobo neudržateľný a slovenské hospodárstvo sa vyhlo v období 1997–1998 prudkej finančnej kríze len vďaka relatívnej nízkej integrácii slovenských finančných trhov do svetových trhov.
Minimálny prílev priamych zahraničných investícií, ktorý zapríčinilo vylúčenie zahraničných investorov z procesu privatizácie, ustupovanie od demokratických princípov a následným rastom politického rizika a deformácia mikrosféry, neumožňoval financovať deficity bežného účtu formou priamych zahraničných investícií. Deficity bežného účtu boli preto v prevažnej miere financované zvyšovaním zadlženosti podnikového a bankového sektora. Kým v roku 1994 bola miera hrubej zadlženosti hospodárstva v pomere k HDP 34,7 % (4,3 mld USD), koncom roka 1998 presiahne 60 %. NBS predikuje, že celkový hrubý zahraničný dlh Slovenska presiahne ku koncu tohto roka 12,3 mld USD, t. j. viac než 85 tisíc Sk na každého občana SR. Štruktúra zahraničného dlhu je taktiež nepriaznivá, keď viac než 40 % tvorí krátkodobý dlh a predstavuje tak možný zdroj náhlej finančnej krízy.
Podľa odhadov misie MMF bude v roku 1999 možné financovať prostredníctvom zahraničných investičných tokov deficit bežného účtu len vo výške 4 % HDP. Neriešenie problému deficitu BÚ úspornými opatreniami a radikálnymi štrukturálnymi reformami povedie k strate dôvery investorov, prudkému znehodnoteniu meny, mimoriadne vysokým úrokovým mieram a následným akútnym problémom bánk a početným krachom podnikov. NBS odhaduje, že znehodnotenie meny pri tomto scenári by mohlo dosiahnuť až 100 % s následnou vysokou infláciou. V tomto prípade je možné predpokladať aj prudké zvýšenie nezamestnanosti (aj vyše 20 %) a pravdepodobne sa nebude možné vyhnúť silným sociálnym otrasom.
Na zhoršovanie makroekonomických ukazovateľov a stratu dôvery investorov v schopnosť predošlej vlády podniknúť reformy, reagovali aj ratingové agentúry, keď znížili rating SR na špekulatívny stupeň. Agentúra Moody‘s znížila koncom marca 1998 ohodnotenie záväzkov vedených SR v cudzej mene z Baa3 na Ba1 a agentúra Standard & Poor‘s ho znížila v septembri 1998 z BBB– na BB+. Zhoršené vnímanie úverového rizika SR sa negatívne prejavilo aj v cene zahraničných zdrojov. Pri emisii eurodlhopisov na jar 1998 investori vyžadovali dodatočný výnos 350–370 bázických bodov, čo bolo porovnateľné s úrokovými nákladmi krajín ako Rumunsko, Kazachstan (Maďarsko a Slovinsko emitovali za menej než 100 bázických bodov). Najmä vplyvom makroekonomickej nerovnováhy sa slovenské eurodlhopisy obchodujú s dodatočným výnosom 3-4-krát vyšším než eurodlhopisy Maďarska, Poľska, Slovinska.
Nepriaznivý rating má za následok zložitejší prístup k úverom a vysoké úrokové náklady pre štátnu pokladňu a podnikový sektor. Pre zvýšenie ratingu na investičný stupeň budú potrebné kroky smerujúce k prinavráteniu dôvery investorov: úsporné opatrenia v oblasti verejných financií, posilnenie stability právneho systému a systému vymáhania práva a štrukturálne reformy vrátane deregulácie cien a urýchlenej privatizácie finančného a podnikového sektora.
Súčasná relatívna stabilita slovenskej meny i celého hospodárstva je prejavom dočasnej dôvery (zo strany zahraničných inštitúcií a investorov), že nová vláda prijme radikálne opatrenia vedúce k vyrovnaniu makroekonomickej rovnováhy. Pokiaľ vláda urýchlene neprijme razantné opatrenia, stratí kapitál vo forme "medových týždňov" (t. j. dočasnej tolerancie), ktorý jej zahraničné inštitúcie a investori v súčasnosti dočasne ponúkajú a je pravdepodobné, že dôjde k finančnej kríze a jej dôsledkom popísaným vyššie.
NEZAMESTNANOSŤ
Napriek (štatisticky vykazovanému) hospodárskemu rastu v období 1994–1998 nedošlo k žiaducemu poklesu nezamestnanosti. Porovnanie podľa predchádzajúcej metodiky vykazovania miery nezamestnanosti prezrádza, že kým v roku 1994 bola priemerná miera nezamestnanosti 14,6 % v novembri roka 1998 bola už 15,5 % (14,5 % podľa novej metodiky). Vzhľadom na kumulovaný reálny rast HDP o takmer 34 % v období rokov 1994–98 je zarážajúce, že nedošlo k zlepšeniu stavu nezamestnanosti. Pre porovnanie v Poľsku pri približne rovnakej dynamike rastu HDP došlo k zníženiu miery nezamestnanosti zo 16,4 % v roku 1993 na 10,5 % v roku 1997 a v tomto roku sa predpokladá pokles na jednocifernú hodnotu. Napriek podstatne pomalšiemu hospodárskemu rastu Maďarsko a ČR dosahujú tiež jednociferné miery nezamestnanosti.
Vysoká celková miera nezamestnanosti je len jednou dimenziou problému nezamestnanosti. Mimoriadne znepokojivá je tiež jej regionálna diferenciácia, ako i časová štruktúra. Podľa údajov ŠÚ SR v júli 1998 malo vyššiu ako 15 % mieru nezamestnanosti 38 okresov, pod hranicou 10 % miery bolo 18 okresov. Kritická je situácia v okresoch juhovýchodneho a východného Slovenska, kde miera nezamestnanosti dosahuje 25–30 %. Vzhľadom na predikované zhoršenie hospodárskej situácie v roku 1999 je možné očakávať značné sociálne napätia v týchto oblastiach. Na druhej strane okresy západného Slovenska vykazujú mimoriadne nízku mieru nezamestnanosti. Nedostatok pracovných síl a následné silné mzdové tlaky sú úzkym miestom ďalšieho hospodárskeho rozvoja týchto oblastí.
V období 1994–1998 došlo k prehĺbeniu už i tak ostrej regionálnej diferenciácie miery nezamestnanosti. Príčinou neznižujúcej sa diferenciácie je nízka geografická mobilita pracovných síl, ako i nízka odborná pripravenosť pracovníkov v postihnutých okresoch. Nepriaznivá je i časová štruktúra nezamestnanosti, keď pomer dlhodobej nezamestnanosti je stabilne viac než 50 %. V priemere je pomer dlhodobej nezamestnanosti najvyšší v okresoch s vysokou nezamestnanosťou a opačne. Vo všeobecnosti platí, že s dĺžkou trvania nezamestnanosti sa znižuje pravdepodobnosť nájdenia pracovnej príležitosti.
Predchádzajúca vláda prispela k zhoršovaniu problémov nezamestnanosti neochotou deregulovať trh s bytmi, čím potláčala územnú mobilitu pracovných síl, a nevytvorením vhodného prostredia pre malé podnikanie, ktoré by absorbovalo voľné pracovné sily. Navyše zlou prioritou vládnych výdavkov nepodporila rekvalifikáciu pracovných síl a nesprávnou sociálnou politikou nemotivovala dlhodobo nezamestnaných hľadať zamestnanie.
SOCIÁLNA SFÉRA
Vývoj hospodárstva rozhodujúcou mierou vplýva na vývoj sociálnej sféry. Avšak objektívnym meradlom prosperity krajiny a jej občanov nie je vykazovaný stav a rast HDP, ale predovšetkým stav, resp. rast životnej úrovne. Očakávania občanov, že po krátkom období adaptácie slovenského hospodárstva sa ich životná úroveň podstatným spôsobom zvýši, sa zatiaľ nenaplnili. Nestalo sa tak napriek tomu, že v období 1994-1998 zaznamenalo slovenské hospodárstvo oživenie a pomerne prudký rast HDP. Podľa viacerých prieskumov verejnej mienky prevažná väčšina obyvateľstva nepokladá svoju životnú úroveň za dobrú.
Priemerná nominálna mesačná mzda v SR k 30. 6. 1998 dosiahla úroveň 9444 Sk, čo k rovnakému obdobiu minulého roka znamená reálny nárast o 3,2 %. V porovnaní s rokom 1989 tak reálna mzda v SR bola stále nižšia o 7,4 %. Reálne príjmy domácností na osobu boli v roku 1997 len 79,1 % z úrovne v roku 1989. Z pohľadu životnej úrovne občanov je nepriaznivá aj tendencia poklesu rastu reálnych miezd. Kým v roku 1996 narástla medziročne reálna mzda v priemysle v priemere o 8,4 %, v stavebníctve o 10,1 %, v obchode o 15,3 % a v doprave o 8,5 %, k 30. 6. 1998 bol medziročný nárast už len 1,3 %, 2,1 %, 7,9 % a 0,1 % resp., a to napriek rastu HDP v prvom polroku o 6,1 %. Nepriaznivo vyznieva aj porovnanie priemerných mesačných miezd v SR so mzdami v ostatných krajinách východnej Európy, ktoré vypracovala nezávislá ratingová agentúra Standard & Poor‘s. Podľa predpovedí agentúry dosiahne v roku 1998 priemerná mesačná mzda v SR 256 USD, kým v Slovinsku to bude 638 USD, v Poľsku 328 USD a v ČR 356 USD.
O relatívne nízkej životnej úrovni slovenského obyvateľstva svedčí aj porovnanie pracovného času potrebného na kúpu základných komodít, ktorý je v SR podstatne vyšší pri väčšine komodít než v ČR, Maďarsku, Poľsku či Chorvátsku. Podľa výpočtov analytickej skupiny M.E.S.A. 10 na ten istý spotrebný kôš musí priemerný Slovák pracovať 196 hodín, Čech 181 hodín, Maďar 158 hodín a Poliak 93 hodín.
Podobne ako v prípade miery nezamestnanosti aj v prípade dôchodkov obyvateľstva dochádza k značnej geografickej diferenciácii. Priemerné mesačné mzdy v Prešovskom kraji dosiahli v prvom polroku len 82 % celoštátneho priemeru, v Nitrianskom kraji 86,4 % Žilinskom kraji 88,6 %, kým Bratislavský kraj dosiahol o 27,4 % vyššie priemerné mzdy ako celoštátny priemer. Dezagregácia na okresy by ukázala ešte podstatnejšiu nerovnosť príjmov.
Pre spotrebu slovenských domácností je charakteristický vysoký podiel výdavkov na zabezpečenie základných životných potrieb. Napriek explicitnému plánu predchádzajúcej vlády znížiť podiel výdavkov na výživu z 38 % v roku 1994 na 34 % v roku 1998, prekračuje tento podiel v roku 1998 hranicu 41 %, zatiaľ čo vo vyspelých krajinách je to menej než 20 %. Väčšina obyvateľstva žije napriek vykazovanému rastu hospodárstva od výplaty k výplate a podľa prieskumu verejnej mienky 80 % občanov nie je schopných tvoriť pravidelné úspory.
Rozpor medzi vysokým vykazovaným ekonomickým rastom a vnímanou nezlepšovanou životnou úrovňou občanov možno čiastočne vysvetliť prudko rastúcou diferenciáciou príjmov obyvateľstva. Tá sama osebe nie je negatívnym javom, pokiaľ spoločnosť vytvára rovnaké príležitosti pre všetkých a výsledná nerovnosť je výsledkom konkurencie v otvorenej spoločnosti. Avšak na Slovensku došlo k príjmovej a najmä majetkovej diferenciácii predovšetkým v súvislosti s privatizáciou a nelegálnymi aktivitami hospodárskych a politických špičiek. Navyše niektorí vládni úradníci a nečestní podnikatelia napojení na politické špičky zneužili absenciu vymáhania právnych noriem na získavanie neoprávneného prospechu nelegálnymi metódami. To malo za následok takmer vymiznutie nosnej strednej triedy a polarizáciu spoločnosti.
STAV MIKROSFÉRY
INŠTITUCIONÁLNE POZADIE
DEFORMÁCIE MIKROSFÉRY
Predchádzajúca vláda účelovo zanedbala budovania inštitúcií efektívneho právneho a súdneho systému, ktorý by zabezpečil vymáhateľnosť práva a vládu zákona v Slovenskej republike. Pri absencii vlády zákona došlo k deformácii podnikateľského prostredia, ktoré vytváralo finančný motív pre podnikateľov, úradníkov a občanov, aby nasmerovali svoje úsilie na získavanie ekonomicky neoprávneného prospechu pololegálnymi a nelegálnymi aktivitami (tzv. rent-seeking, t. j. vyhľadávanie renty). Príkladom tohto správania zo slovenských reálií je korupcia pri získavaní vládnych zakáziek, nespravodlivá privatizácia, vydieranie podnikateľov, uplatňovanie práv nelegálnymi spôsobmi, tunelovanie podnikov atď. Zdravé ekonomické prostredie, kde všetky subjekty rešpektujú zákon, vytvára naopak motiváciu pre zveľaďovania podnikov a investovanie do vlastného ľudského kapitálu, pretože len to vedie k vytváraniu hodnôt a prináša finančný zisk (tzv. profit-seeking). Prostredie kontaminované subjektmi snažiacimi o vyhľadávanie renty retarduje nielen dlhodobý hospodársky rast, ale aj morálku spoločnosti. Blízke prepojenie bývalej vlády a vplyvných podnikateľských kruhov a nerešpektovanie zákonov hospodárskými a politickými elitami viedli k deformácii podnikateľského prostredia, podnikateľskej etiky a k vytvoreniu klientistickej spoločnosti, kde je rent-seeking výhodný a tolerovaný. Práve typ vzťahov charakteristický pre takúto spoločnosť začal v poslednom období v slovenskom hospodárstve dominovať a je primárnym dôvodom akútnych problémov v mikrosfére.
MIERA KORUPCIE
A ŠEDÁ EKONOMIKA
Pre posledné 2-3 roky Mečiarovej vlády bolo charakteristické udomácňovanie vzťahov a morálky typickej pre klientistickú spoločnosť. Rastúcu korupciu a prerastanie šedej ekonomiky občania intenzívne pociťovali a boli nútení na nej v stále vyššej miere participovať. Prieskum ŠÚ SR v rokoch 1996-1998 ukázal, že počet kladných odpovedí na otázku o poskytnutí úplatku v oblasti zdravotníctva, školstva, polície, súdov atď vzrástol z 30 % na 45 %. Odhad celkových výdavkov na úplatky za uvedené služby stúpol z 1,8 mld Sk v roku 1996 na 2,75 mld Sk v roku 1998. Dochádza k veľmi nebezpečnému javu, keď sa korupcia začína považovať za normálny a nevyhnutný jav. ŠÚ SR konštatoval, že podiel skrytej ekonomiky na HDP vo formálnom a neformálnom sektore sa stabilizoval na úrovni 12-13 % HDP.
Naopak, štatistické údaje o rozsahu skrytej ekonomiky v nelegálnej sfére poukazujú na jej prudko rastúci rozsah posledných dvoch rokoch. Údaje z Úradu finančnej polície o počte založených spisov v rokoch 1995-1998 svedčia o enormnom náraste odhadovaných škôd vyplývajúcich z trestných činov týkajúcich sa daňových podvodov, daňových a colných únikov atď. Kým v celom roku 1995 odhadovaná škoda pripadajúca na založené spisy predstavovala 3,7 mld Sk, v roku 1996 11,4 mld Sk, v prvom polroku 1997 14,9 mld Sk a v prvom polroku 1998 to bolo až 53,4 mld Sk. Prieskum ŠÚ SR konštatuje, že rozsah skrytých aktivít vo formálnom a neformálnom hospodárskom sektore v pomere k HDP sa v rokoch 1995–1996 stabilizoval a skrytá ekonomika sa v rokoch 1997–1998 začína presúvať do oblastí nelegálnych činností. Údaje ŠÚ SR ukazujú, že hospodárska politika presadzovaná predchádzajúcou vládou viedla k údomácneniu klientistickej spoločnosti a k správaniu ekonomických subjektov motivovanému vyhľadávaním neoprávneného prospechu nelegálnymi metódami.
Výsledkom klientistickej politiky predchádzajúcej vlády je hospodárske prostredie, ktoré nemožno nazvať slobodným. Podľa prieskumu Heritage Foundation (v spolupráci s Wall Street Journal) miera neslobody prostredia v SR sa v období rokov 1995–1998 zvyšovala. Index ekonomickej slobody sa zvýšil z 2,75 v roku 1995 na 3,05 v roku 1998 (vyšší index znamená vyšiu neslobodu) a SR sa tak ocitla ako jediná z krajín bývalej V 4 v kategórii "prevažne neslobodných krajín". K zhoršeniu došlo predovšetkým v oblasti obchodnej politiky, zahraničných investícií, ochrany vlastníckych práv, regulácie a korupcie.
PRIVATIZÁCIA
Korene kritického stavu podnikovej sféry možno hľadať v spôsobe privatizácie presadzovanom predchádzajúcou vládou. Mečiarova vláda privatizovala štátny majetok netransparentným spôsobom s vylúčením zahraničných investorov, odvolávajúc sa na vytvorenie slovenskej kapitálovej vrstvy. Pre úspech v privatizačnom procese nebola dôležitá kvalita ponúkaného projektu ani ponúkaná cena, ale osobná spriaznenosť s politickými špičkami. Privatizácia v SR od 1995 umožnila nečestným a nekompetentným podnikateľom získať privatizované aktíva. Záujmy tejto úzkej skupiny podnikateľov vytvárali dopyt po deformácii podnikateľského prostredia, ktorý predchádzajúca vláda plne uspokojovala.
Proces privatizácie bol od roku 1995 sprevádzaný presunom rozhodovacích privatizačných kompetencií na FNM SR, rýchlym rozbehom priamych predajov za symbolické ceny, zrušením kupónovej privatizácie a jej náhradou zmätočnou dlhopisovou metódou, obmedzovaním vplyvu investičných fondov a spoločností, opustením idey zamestnaneckej privatizácie. Celý proces bol nekontrolovanou lúpežou, ktorú v konečnom dôsledku budú musieť znášať daňoví poplatníci.
Celková hodnota majetku vhodného na privatizáciu sa v SR odhaduje na 427,6 mld Sk v bilančnej hodnote. Z toho bol do konca roka 1997 sprivatizovaný majetok za 223,7 mld Sk, a to majetok za 80 mld Sk v kupónovej privatizácii a majetok za 143,7 mld Sk štandardnými metódami, väčšinou priamymi predajmi. FNM SR mal k tomuto termínu v dočasnej držbe akcie za 22,8 mld Sk a v trvalej účasti akcie za 39,3 mld Sk. Ku koncu roka 1997 tvoril majetok vo vlastníctve zakladateľských ministerstiev asi 81,3 mld Sk.
O kriminálnom charaktere privatizácie v období 1995-1998 svedčí vývoj kúpnych cien vo vzťahu k bilančnej hodnote. Kým v roku 1992 bol tento pomer 105,9 % v roku 1994 už len 83,9 % a v roku 1995 74,7 %. Ku skutočnému rozkrádaniu štátneho majetku došlo v roku 1996, keď tento pomer klesol na 28,2 %, aby dosiahol dno v roku 1997 na úrovni neuveriteľných 18,0 %.
STAV PODNIKOVEJ SFÉRY
Údaje z viacerých zdrojov a porovnaní svedčia o zhoršovaní ziskovosti, efektívnosti a exportnej výkonnosti slovenskej podnikovej sféry v období 1996-1998. Podľa údajov ŠÚ SR vykázali priemyselné organizácie s 20 a viac pracovníkmi v roku 1995 zisk 33,0 mld Sk, v roku 1996 to už bolo o 39,2 % menej a v roku 1997 zisk poklesol o ďalších 23,2 %. Aj keď údaje z prvého polroka 1998 ukazujú mierny rast (zisk dosiahol 9,3 mld Sk) vzhľadom na objektívne zhoršovanie podnikovej sféry v druhom polroku 1998 je málo pravdepodobné za celý rok 1998 očakávať rast zisku. Podľa prieskumov viacerých medzinárodných inštitúcií k ďalšiemu poklesu ziskovosti dôjde v roku 1999.
Pri značnom objeme investícií, slabej tvorbe zisku a nemožnosti získať verejný i neverejný akciový kapitál dochádzalo v období od roku 1994 k zvyšovaniu zadlženosti súkromnej podnikovej sféry. Pri nedostatku agregátnych údajov o relatívnej (voči vlastným zdrojom) miere zadlženosti podnikovej sféry je zložité presne vyčísliť ďalší potenciál financovania podnikov formou dlhu. Podľa analýzy investičnej banky ING Barings miera celkovej zadlženosti (cudzie zdroje/vlastné imanie) 100 najväčších podnikov v SR sa zvýšila z 36,2 % v roku 1995 na 45,3 % v roku 1997. Prieskumná správa investičnej banky ING Barings z novembra 1998 uvádza, že miera čistej zadlženosti (úročený dlh očistený o hotovosť /vlastné imanie) v 13 najvýznamnejších priemyselných podnikoch obchodovaných na BCPB vzrástla z 22,4 % ku koncu roka 1994 na 54,1 % koncom roka 1997 a k 31. 12. 1998 pravdepodobne prekročí 60 %. Čistá miera výnosu na investovaný kapitál klesla z 9,5 % v roku 1994 len na 1,5 % v roku 1997 a ďalšie zhoršenie možno očakávať v rokoch 1998–1999. Pokles miery výnosu na kapitál pri významných obchodovaných spoločnostiach odráža nielen celkové zhoršovanie stavu podnikovej sféry, ale i negatívnu tendenciu klesajúceho vykazovaného zisku v spoločnostiach, kde minoritní akcionári nemôžu vymáhať svoje práva. Politika predchádzajúcej vlády vytvorila prostredie, kde "tunelovanie ziskov" na úkor ostatných akcionárov a v konečnom dôsledku i na úkor budúcej prosperity podnikov a ich zamestnancov, bolo nielen tolerované, ale aj požehnané z najvyšších politických miest.
Podobne nepriaznivo sa vyvíjali finančné ukazovatele podnikov vo vlastníctve štátu. Kým celková zadlženosť Slovenských elektrární (SE) bola koncom roka 1994 15,8 mld Sk (v pomere k vlastnému imaniu to bolo 33,5 %), ku 31. 10. 1998 to bolo už 46,1 mld Sk (77,4 %). Celková zadlženosť SE (t. j. všetky cudzie zdroje/vlastné imanie) je 119 %. Výsledkom zhoršujúcej sa ziskovosti (SE dosiahnu v roku 1998 stratu takmer 2 mld Sk) a vysokej miery zadlženosti je neschopnosť SE splácať svoje úvery, na ktoré sa vzťahuje garancia štátu. V súčasnosti nie sú SE schopné tvoriť dostatočné zdroje dokonca ani na splácanie úrokov z úverov. Klesajúca ziskovosť SE je dôsledkom neochoty predchádzajúcej vlády zvyšovať regulované ceny energie, ale i neefektívnej prevádzky SE, ktorú možno zlepšiť racionalizačnými opatreniami. Zvyšovanie cien elektrickej energie je preto nevyhnutné, keďže pri neschopnosti SE plniť svoje záväzky ich bude musieť uhradiť štátna pokladnica, a teda daňoví poplatníci. Podobne ako v SE dochádzalo k rastu zadlženia aj v SPP, kde celkový dlh stúpol z 1,3 mld Sk ku koncu roka 1994 na 10,2 mld Sk k 30. 11. 1998.
Aj keď v období 1995–1998 priemyselná výroba stúpala (v roku 1995 o 7,4 %, v roku 1996 o 2,2 %, v roku 1997 o 1,7 % a za prvých 10 mesiacov 1998 o 5,8 %), nedošlo k žiaducej zmene štruktúry výroby v smere podstatného zvýšenia podielu výroby z vysokou mierou pridanej hodnoty. Nepriaznivá štruktúra priemyselnej výroby sa prejavuje aj v nemeniacej sa štruktúre slovenského vývozu, kde dominujú jednoduché a málo sofistikované výrobky, ktoré na zahraničných trhoch konkurujú predovšetkým cenou. To má za následok nízku pridanú hodnotu dosahovanú slovenskými podnikmi a navyše aj ich vyššiu zraniteľnosť v prípade globálnych hospodárskych kríz. Napriek deklaráciám predchádzajúcej vlády, že ku koncu obdobia 1995–1998 dosiahne podiel high-tech priemyselnej produkcie na vývoze 30-40 %, tento podiel ostal aj naďalej na úrovni 15 %.
Podľa odhadov prieskumu WIFO v roku 1997 približne 20 % slovenského vývozu patrilo do kategórie vysokej akostnej kvality, 24,2% strednej akostnej kvality a až 55,9 % nízkej kvality. Pre porovnanie Maďarko začínalo začiatkom 90. rokov približne s rovnakou štruktúrou výroby ako slovenské hospodárstvo, avšak vplyvom zahraničných investícií a presadzovanej reštrukturalizácie podnikovej sféry podiel výroby nízkej kvality klesol v roku 1997 pod 30 %. Za nezlepšujúcu sa štruktúru výroby nesie priamu zodpovednosť Mečiarova vláda, ktorá nevytvorila vhodné podmienky pre zahraničné investície a reálnu reštrukturalizáciu priemyselnej sféry.
Vylúčenie zahraničných investorov z privatizácie, ktoré zabránilo transferu moderných technológií a naopak privodilo účasť často nekompetentných privatizátorov v riadení podnikov, spôsobilo, že vo väčšine podnikov nedochádzalo k zmenám v kvalite riadenia a výroby. Nemožnosť vymáhať svoje pohľadávky pre nefungujúci systém vymáhania práva a dominancia štátom kontrolovaných bánk na bankovom trhu znamenali neexistenciu tvrdých rozpočtových obmedzení pre podniky a nenútili ich k reštrukturalizácii. Deformácia konkurenčného prostredia, klientizmus a kriminalizácia podnikateľského prostredia vytvárali finančný motív pre manažérov a vlastníkov "tunelovať" podniky namiesto ich zveľaďovania. Tieto faktory spôsobili úpadok veľkej časti slovenských podnikov. Prepuknutiu problémov podnikovej sféry (t. j. bankrotom) v predvolebnom období predcházajúca vláda zabránila prostredníctvom politického a ekonomického nátlaku na vlastníkov podnikov. Stav podnikového sektora je však kritický a v najbližšom čase možno očakávať početné bankroty. Správnou makro- a mikro politikou však možno dosiahnuť minimalizáciu nákladov tejto dlho očakávanej reštrukturalizácie a zmierniť, resp. eliminovať jej dosah na zamestnanosť.
VLADIMÍR ZLACKÝ,
poradca podpredsedu vlády SR
