o inštitucionálnych reformách svetovej ekonomiky sú založené na predstave, že naším spoločným cieľom je fungujúci globálny kapitalistický systém. Tento prístup akosi automaticky predpokladá, že integrovaný svetový trh bude produkovať tovar dovtedy, kým budeme schopní zvládať jeho poklesky a výpadky. Základná úloha hospodárskej politiky potom z tohoto hľadiska je táto: ako urobiť svet bezpečnejší pre naše voľné obchodovanie s tovarom, službami a kapitálom? Na túto otázku neexistuje žiadna dobrá odpoveď, pretože predstava globálneho kapitalizmu je vo svojej podstate neuskutočniteľná. Kapitalizmus je totiž fenoménom národným. Úlohou reálnej hospodárskej politiky je potom toto: ako urobiť svet bezpečnejším pre naše rozdielne odrody národných kapitalizmov, aby prosperovali jeden vedľa druhého? Kým nezodpovieme túto otázku, riešeniu skutočných problémov a hľadaniu fungujúcich východísk z našich globálnych ťažkostí sa ani nepriblížime.

Trhy nie sú samo-regulujúcimi, samo-stabilizujúcimi a samo-legalizujúcimi mechanizmami. To je tiež dôvod, prečo každá fungujúca spoločnosť má svoje regulatórne orgány, ktoré tvoria pravidlá konkurencie, menové a finančné inštitúcie, ktoré zohrávajú stabilizujúcu úlohu, a systémy sociálneho zabezpečenia, prerozdeľovacej politiky a iné sociálne opatrenia, ktoré zladia výsledky trhu s preferenciami spoločnosti, s ohľadom na rozloženie všetkých rizík i ziskov. Žiadna z týchto inštitúcií však neexistuje na globálnej úrovni. Vytvorenie nadnárodných inštitúcií, ktoré by boli schopné adekvátne riešiť tieto úlohy, by vyžadovalo nielen ochotu vzdať sa národnej suverenity, ale i značnej miery riadenia vlastných národných preferencií, v zmysle tých, ktoré vytvárajú žiadanú kombináciu sociálnych programov. Nič také sa však v dohľadnej budúcnosti nestane: na svete existuje toľko fungujúcich modelov úspešného kapitalizmu, koľko na ňom nájdeme vyspelých priemyselných krajín.

Ako by však potom medzinárodný systém národných kapitalizmov mal vôbec vyzerať? Po prvé, rovnako ako dnešné režimy, systém by priľnul k multilaterálnym procedúram a prijal by princípy najmocnejších štátov. Po druhé, systém by sa zameral na nízke, ale nie nevyhnutné nulové úrovne obchodných prekážok pre tovar a služby. Štáty by pravdepodobne neboli požiadané o obmedzenie či zrušenie riadenia kapitálových tokov, predovšetkým tých krátkodobých. Tiež by neboli vyzvané, aby zladili vnútroštátnu politiku, napríklad v oblasti priemyselnej regulácie, zdanenia, riadenia zamestnanosti alebo štandárd ochrany prírodného prostredia. Po tretie, pravidlá hry by nakoniec krajinám umožnili znovu zaviesť akékoľvek reštriktívne opatrenia, ak by sa ukázalo, že bez nich sú ohrozené legitímne národné ciele. Strach o uplatnenie hľadísk ochrany životného prostredia v obchode či humanitárne ciele alebo jednoduché hľadanie riešenia obtiažnych situácií, to všetko môže vytvoriť vhodné podmienky pre rozhodnutie vypadnúť z takejto hry. Štáty, ktoré využijú túto možnosť, budú musieť sledovať smernice, ktoré inak budú dohadované multilaterálne.

Ak sa vám zdá tento pohľad príliš radikálny, uvedomte si prostý fakt, že peňažno-obchodný režim bezprostredne povojnového obdobia bol založený na takmer identických princípoch. Harry Dexter White a John Maynard Keynes, architekti brettonwoodskeho systému, rozhodne nezamýšľali vytvoriť systém, ktorého najdôležitejším cieľom by bola maximalizácia medzinárodných tokov tovaru a kapitálu. Hľadali taký systém, ktorý by bránil jednotlivým národom vyvážať svoje hospodárske problémy do krajín svojich obchodných partnerov, a ktorý by sa vyhol problémom povojnového obdobia: destabilizujúcim kapitálovým tokom, extrémne nestálym menám a eventuálnemu pádu do pasce bilateralizmu a protekcionizmu.

Tieto medzinárodné pravidlá ponechali dostatok priestoru pre rozvoj národného úsilia uberať sa ďalej úspešnými, i keď rozdielnymi cestami. Západná Európa si zvolila vlastnú integráciu a vybudovanie rozsiahleho sociálneho štátu. Japonsko Západ rýchlo doháňa, so svojou typickou odrodou kapitalizmu, kombinujúcou dynamický exportný sektor s nefunkčným a chráneným súborom činností v oblasti služieb a poľnohospodárstva. Čína začala rásť priam míľovými krokmi, ale až po tom, čo uznala význam súkromných aktivít, i keď sa všetkým ostatným pravidlám vysmieva. Väčšina ostatných krajín východnej Ázie založila svoj ekonomický zázrak na priemyselných politikách, ktoré boli WTO už dávno uvrhnuté do kliatby.

Čo však možno pri spätnom pohľade považovať za radikálne, bol obrat, ktorý udalosti nabrali počas osemdesiatych rokov. Reagansko-thatcherovské "revolúcie" predznamenali éru trhového fundamentalizmu, ktorá ignorovala potrebu pevného uchytenia trhov do siete sociálnych a politických inštitúcií. Trhový fundamentalizmus potom splodil sériu mýtov a poloprávd: napríklad, že uvoľnenie medzinárodných trhov bola neistejšia cesta ku globálnej prosperite; že voľné kapitálové toky budú schopné alokovať zdroje efektívne, a to po celej zemeguli; že medzinárodné finančné trhy budú schopné "obnoviť disciplínu" a prinútiť štáty, aby prijali omnoho zdravšiu menovú a fiškálnu politiku; a že toto všetko je možné dosiahnuť bez nespravodlivosti, hospodárskej nestability či rozvracania domácich sociálnych opatrení. Ani história, ani žiadna z nedávnych udalostí nijako nepotvrdzujú žiadne z týchto očakávaní.

Čo na tom však záleží? USA sa rozhýbali k akcii, celkom náhle, až keď sa japonský maloobchodný distribučný systém alebo praktiky najímania pracovných síl stali predmetom bilaterálnych vyjednávaní, bezprostredne po tom, čo by tieto dohody mohli mať nejaký vplyv na obchod. WTO obmedzila americké dovozné opatrenia prohibičnej povahy, uplatnené práve na základe týchto ohrozujúcich krokov, vzhľadom na to, že by inak mohol byť otvorený obchodný režim ohrozený. Novo sa rozvíjajúcim tržným ekonomikám bolo povedané, aby odstránili kontrolné mechanizmy dohliadajúce na medzinárodné kapitálové toky vzhľadom na pripojenie k OECD. Jednotlivé štáty potom vzájomne podľahli konkurenčnému boju o zahraničných investorov. Obchod a zahraničné investície sa všade inde na svete stali ekonomickými triumfami.

Kumulatívnymi účinkami tohto všetkého bola trhová nestabilita a erózia verejnej legitimity medzinárodného ekonomického systému. Akýkoľvek súbor základných pravidiel svetovej ekonomiky, ktorý by bol základom a Svätým Grálom globálneho kapitalizmu, ktorým by režim celkom voľného obchodu nepochybne bol, je odsúdený na kruté zlyhanie. Je oveľa zmysluplnejšie usilovať sa o niečo, čo už v minulosti veľmi dobre fungovalo a čo je stále dosiahnuteľné: režim pokojnej koexistencie jednotlivých národných kapitalizmov.

DANI RODRIK

(Autor je profesorom medzinárodnej politickej ekonómie na Harvardovej univerzite v inštitúte The John Kennedy School of Government)