Diskusia o globalizácii a globálnej ekonomike je jednoducho nevyhnutná. V rovnakom okamihu, keď sme svedkami rastu svetovej ekonomiky, zároveň sledujeme i jeho neuveriteľnú politickú fragmentáciu. V roku 1946 existovalo 76 nezávislých národov, v roku 1992 to už bolo 192. Z nich viac ako polovica vykazovala populáciu pod 6 miliónov; 58 krajín malo menej než 2,2 milióna; a 35 menej ako 2 milióny obyvateľov. Nezdá sa však, že by veľkosť krajiny nejako predurčovala jej úspešnosť. Malé krajiny, povedzme Singapur a Taiwan, vykázali veľký rast, rovnako ako niektoré veľké krajiny. Napríklad Japonsko, i napriek niektorým nedávnym nezdarom, alebo v minulých desaťročiach Čína. Existujú však malé krajiny, napríklad Haiti, rovnako ako veľké, povedzme Nigéria, ktorých ekonomiky sú na pokraji kolapsu. Vidíme teda, že veľkosť krajín neovplyvňuje ich rast. Naopak, je to veľkosť ich trhov, ktorá má na ich rast vplyv. V autarknom, hospodársky sebestačnom systéme s medzinárodným obchodom redukovaným na minimum, zodpovedá politická dôležitosť krajiny veľkosti jej trhu, v globálnej ekonomike je však trhom celý zvyšok sveta: tu sú kategórie veľkosti trhu a politického rozmeru krajiny každého štátu úplne nezávislé. V súčasnej globálnej ekonomike môžu malé krajiny nerušene obchodovať s celým zvyškom sveta: neexistuje tu žiadna výhoda, čo sa týka veľkosti domáceho trhu.
V systéme voľného medzinárodného obchodu potrebujú malé regióny menšie náklady na to, aby sa stali nezávislými, z tohoto dôvodu sa aj rôznym etnickým, jazykovým a náboženským skupinám zdá, že je omnoho výhodnejšie sa odtrhnúť, keď nemusia niesť náklady na svoje sebauvedomenie v rámci ekonomiky a trhu, ktoré sú príliš malé. Je zrejmé, že nárast počtu krajín vo východnej Európe bol primárne spôsobený rozpadom Sovietskeho zväzu. Mnoho malých štátov tejto časti sveta je však až príliš malých, a asi by neprežili, keby sa boli zrodili do menej integrovanej svetovej ekonomiky.
Globalizácia umožňuje malým postkomunistickým krajinám (povedzme pobaltským štátom) ich existenciu i štart ich prosperity, prinajmenšom relatívne. Aj Česká republika (10 miliónov obyvateľov) a Slovenská republika (5 miliónov), ktoré sa pokojne rozdelili, by neboli uspeli, keby sa ich ekonomiky boli spoliehali len na starý československý trh, a nie na okolitý svet. Nie náhodou sa východoeurópske štáty tak snažia stať sa súčasťou spoločného trhu západnej Európy.
Québec, frankofónny región Kanady, je už veľa rokov na pokraji odtrhnutia od Kanady. Jeden argument, ktorý hovorí v prospech separatistov, je ten, že nezávislý Québec bude súčasťou Severoamerického pásma voľného obchodu (NAFTA). Nie náhodou patria quebeckí separatisti medzi jeho najväčších zastáncov. Je pravdepodobné, že aj v Afrike sa čoskoro dočkáme ďalších štiepení (snáď už čoskoro v Nigérii?). Etnické konflikty sú v tejto časti sveta hlavnou príčinou politickej nestability a tiež mnohých hospodárskych kolapsov: tým, že bola teraz daná šanca malým byť zároveň prosperujúcim, bola zároveň odstránená jedna z hlavných nákladových položiek odštiepenia. A tak je možno lepšie mať menšie štáty ako väčšie zmietané nevyriešenými (a často neriešiteľnými) etnickými konfliktmi. Problém je len v tom, že nie vždy je ľahké pokojne oddeliť etnické a náboženské skupiny a prekresliť nové hranice. Nedávne experimenty v Rwande a Juhoslávii sú smutnými príkladmi.
V týchto pretekoch medzi hospodárskou integráciou a politickým separatizmom je Európa naopak celkom zaujatá procesom vlastného sebazjednocovania. Vzpiera sa Európa dejinám? Aby sme boli schopní zodpovedať túto otázku, treba najskôr objasniť to, že tu v zásade existujú dve možnosti výkladu podstaty Európskej únie. Jedna z nich je tá, že Európa práve prechádza hlbokou hospodárskou a menovou integráciou. Druhá hovorí, že Európa prechádza procesom politického zjednocovania, teda že sa postupne pretvára v niečo ako "Spojené štáty európske". Napriek akcelerácii európskej integrácie v mnohých európskych krajinách doposiaľ nevymizol vnútorný regionalizmus. Baskovia, Katalánci, Valóni, Škóti, Bretónci a pod. nie sú o nič menšími lokálpatriotmi, ako boli predtým. Opak je pravda. Preto zatiaľ čo menové a čiastočne aj politické zjednocovanie postupuje na celoeurópskej úrovni stále vpred, regionalizmus, federalizmus a separatizmus stále prežívajú a prosperujú. To tiež znamená, že prvý výklad EÚ je oveľa realistickejší: je to zjednotená menová a hospodárska zóna s maximom politickej nezávislosti regiónov. Európa, ako oblasť hospodárskej integrácie, však rozhodne nie je "antidejinná", teda za predpokladu, že sa nestane pevnosťou uzavretou celému zvyšku sveta. Zrod Spojených štátov európskych by na druhej strane bol antihistorickým procesom. V skutočne integrovanej európskej a globálnej ekonomike nenájdeme totiž jediný dôvod, prečo by sa národy s rozdielnymi jazykmi, tradíciami a prednosťami mali unifikovať a koordinovať veľké množstvo jednotlivých hospodárskych ekonomík. Koordinuje si ich sám trh, nie bruselskí byrokrati.
Malé i veľké európske štáty majú iba jeden záujem a tým je slobodný a fungujúci svetový trh, a tiež vnútorná konkurencia, aby prosperovali. Direktívy Európskeho spoločenstva sú zbytočné. Jedinou vecou, ktorú Európa skutočne potrebuje, je viac trhovej slobody a viac konkurencie, a nie ďalší európski byrokrati či ďalšie úrovne správy, nadradené štátnym správam národným, regionálnym a miestnym.
ALBERTO ALESINA
(Autor je profesorom ekonómie na Harvardovej univerzite)
