Ak rodič zistí, že jeho syn či dcéra podľahli drogám, ocitá sa v strese. Ľudia v podobnej situácii volia často pri komunikácii takú stratégiu, aby si "zachovali tvár" a neprišli o priazeň toho druhého. Reagujú tak preto, aby zvládli záťažovú situáciu aj napriek tomu, že niektoré dôležité informácie v rozhovore nespomenú. Namiesto stratégie, ktorá by obsahovala vyvážený, otvorený prístup medzi tým, čo chcú a čo urobia - nazývame to otvorenou, priamou komunikáciou, sa často používajú iné, nesúladné stratégie, nepriame a málo konštruktívne. Tieto majú podobu: a) obviňovania druhého, b) zmierovania či odprosenia, c) vyčítania a kázania, d) úniku alebo rušenia. V našich dvoch rozhovoroch (pozri stĺpček vľavo) je prvý variant ukážkou nekonštruktívneho postupu, keď rodičia prejavia len časť toho, čo pociťujú pri závislosti svojej dcéry a podstatnú časť z toho, čo by ju mohlo osloviť, vôbec neotvoria. Namiesto toho obviňujú (otec) a unikajú od témy (matka). Z takého rozhovoru aj dcéra prirodzene uniká. V druhom variante obaja rodičia sústredene prejavujú, čo pociťujú (strach, sklamanie), ale vyjadrujú aj to, čo cítia ako rodičia - lásku a nádej. Prejavujú to aj jemným dotykom, ktorý pravdepodobne dcéra neodmietne. Rodičia vyslovili konkrétnu predstavu o riešení a vyhľadali odborníka.