J. Kuttnerová m Hudba: K. Žiška m Réžia: J. Nvota m Účinkujú:

T. Kulíšková, V. Jedľovský, P. Remenárová, A. Kucmanová

Režisér bratislavského divadla Astorka - Korzo `90 Juraj Nvota z času na čas hosťuje i v Trnavskom divadle, kde kedysi začínal v tímovej spolupráci s celým ročníkom mladých hercov. Nadväzovať na pamätné autorské inscenácie v podmienkach repertoárového a značne na komerčnú stránku prihliadajúceho divadla však nie je ľahké. Zrejme preto tentoraz i v dramaturgickej spolupráci siahol po komorne ladenej hre súčasného francúzskeho dramatika Daniela Souliera Po láske, ktorá miesto strindbergovsky či millerovsky koncipovanej dramatiky viac pripomína trpkú komédiu o našich každodenných skúsenostiach a starostiach. Soulier je zato dramatik, ktorý i na malom priestore vie z prvkov autoritárstva a dominancie spriadať zložité vzťahy muža - ženy a aktuálne upozorňovať i na to, ako dôsledky snahy ovládať a manipulovať poznamenávajú medziľudské vzťahy. Jeho postavy ani na sklonku života nie sú výraznejšie osobnosti, no tým viac presadzujú svoje existenčné nároky, ktoré sa najčastejšie prejavujú ako teritoriálne, pragmatické či individuálne nezhody. Ich vzťahy dramaticky oscilujú väčšinou v epizodicky ladených výstupoch, čo však trnavským hercom Vladimírovi Jedľovskému a Tatiane Kulíškovej, ktorí už v minulosti spolupracovali s Jurajom Nvotom, nebráni vo výstižných obrysoch i precíznym neansovaním zvýrazňovať mnohé rozporné stránky oboch postáv. Juraj Nvota vie pri tom na javisku navodiť humor i v prízemných situáciách a ľudsky pretepliť aj niektoré ich nie veľmi sympatické črty. V manželských scénach a výjavoch je však spontánnosť a úprimnosť väčšinou len slovnou epológiou oboch partnerov a ich príčinné súvislosti vychádzajú trnavským tvorcom oveľa lepšie v tragikomických a groteskných polohách. Juraj Nvota dokáže takéto situácie nielen dobre režijne pripraviť, ale v prekvapujúcich kontrastoch zároveň i demaskovať mnohotvárnosť postáv. V jednej z najvydarenejších epizód sa tak po smrti syna i vo vzťahu rodičov k ostatným deťom odhaľujú korene nekomunikatívnosti a diskriminácie až v obludnej grotesknosti. Postavy svoju prispôsobivosť a neschopnosť vymaniť sa z kruhu prisluhovania ideám či vlastnému egoizmu pritom demonštrujú aj vo svojom posmrtnom živote. Lyrizujúce posuny v hereckom prejave a režijne i v poetike groteskného spájania vysokého a nízkeho však v týchto scénach vyvolávajú až dojem nežného splynutia duší a napriek dramaturgicky prepracovanému záveru všeličo nivelizujú. Značne retardujúco a kabaretne pôsobia v celom predstavení i mnohé piesne, pri ktorých aj v diváckych komédiách skôr platí pravidlo, že menej niekedy býva viac. MIKULÁŠ JARÁBEK

(Autor je spolupracovník SME)