Cesar Luis Menotti vždy vravieval, že keď človek pristál na barcelonskom letisku El Prat, pozrel na tváre ľudí a hneď vedel, či Barca vyhrala posledný zápas, alebo nie. Nebol ďaleko od pravdy, keďže celé Katalánsko dychtivo sleduje osud klubu. "Barcelonismo" je životný štýl, ktorý sa neobmedzuje len na fandenie mužstvu a nosenie farieb. Koncom novembra oslávil FC Barcelona sté výročie od založenia a mohol sa obzrieť do minulosti na sto rokov naplnených históriou, výhrami a prehrami, radosťou a sklamaním a predovšetkým futbalom. História založenia klubu siaha až do jesene 1899, presne povedané k 22. októbru toho roku, keď švajčiarsky obchodník sídliaci v Barcelone Hans Gamper dal inzerát v nie veľmi dobrej španielčine do časopisu Los Deportes. Text znel: "Náš priateľ a kolega Hans Gamper, člen futbalového oddielu Los Deportes a bývalý švajčiarsky majster, by rád zorganizoval futbalové zápasy v Barcelone. Záujemcovia nech sa s ním skontaktujú." Výzva predstavovala prvý krok na ceste k tomu, čím je Barcelona dnes: jedným z popredných svetových klubov, a to nielen v športových intenciách, ale aj z obchodného hľadiska, spoločenského, ba aj politického. Gamperov oznam vyvolal široký záujem u mladých hráčov žijúcich v Barcelone: Angličanov, Škótov, Nemcov a prirodzene Španielov. O sedem dní založili Futbalový klub Barcelona, ktorý sa za mnoho rokov stal pre Kataláncov niečím oveľa viac než iba futbalovým klubom. Oficiálny dátum založenia je 29. november 1899.
Dnešný rozpočet Barcy sa ráta na milióny a patrí ku klubom, ktorým sa doteraz darilo nepodvoliť sa tlaku a nezmeniť sa na verejnú spoločnosť - na rozdiel od mnohých španielskych klubov, ktorým vláda po tom, čo vystavili svoje účty štátnej kontrole, odporúčala, aby sa premenili na štátne spoločnosti s ručením obmedzením. Aké je tajomstvo Barcy? Prvé a najdôležitejšie je, že 108 000 členov pevne stojí za klubom vrátane známych postáv - napr. pápeža Jána Pavla II., operného speváka José Carrerasa, prezidenta MOV Juana Antonia Samarancha a čestného prezidenta FIFA Joao Havelanga. Potom sú tu fanúšikovia v počte viac než tri milióny. Mnohí z nich sú členmi od narodenia do smrti a niektorých dokonca zaregistrujú za členov ešte pred narodením. Nájdu sa aj takí, ktorých pochovajú s klubovou vlajkou Barcy, na počesť celoživotnej vernosti mužstvu. Takže FC Barcelona právom považujú za viac než len futbalový klub. Cesta k dnešnej silnej pozícii sa však nezaobišla bez ťažkostí; odhliadnuc od športových scén prišli aj tragické udalosti, ako smrť zakladajúceho otca Hansa Gampera, ktorý si vzal život po ekonomickom krachu v roku 1929, uzavretie štadióna počas diktatúry generála Prima de Riveru po incidente, keď počas pamätného zápasu pre "Orfeo Catala" v roku 1925 prijali diváci hymnu pískaním a posmešnými výkrikmi. Nemožno zabudnúť ani na vraždu klubového prezidenta Josepa Sunyola, parlamentného zástupcu "Esquerra Republicana de Catalunya", ktorého zastrelili Francove jednotky v roku 1936. Počas španielskej občianskej vojny musel barcelonský tím utiecť do Južnej Ameriky, kde sa cesty jeho členov rozišli: Ventolra a Iborra ostali v Mexiku, Balmanya a Escola odišli do Francúzska. V roku 1943 v zápase proti Realu Madrid, ktorý Madrid vyhral 11:1, sa barcelonským hráčom v ich šatniach vyhrážala polícia. Takéto príklady ukazujú, akú významnú úlohu hral FC Barcelona v životoch prívržencov, a tiež rivalitu, aká existovala (a možno ešte existuje) medzi Barcou a inými španielskymi klubmi, a to nielen športovú.
Sté výročie, prekrývajúce sa s prelomom 21. storočia, stavia klub a súčasného prezidenta Josepa Lluisa Nuneza pred dilemu. Lojálni členovia klubu, ktorí spolu s "penye"- skupinkami fanúšikov, ktorí sa celosvetovo počítajú na tisíce, nie sú nadšení myšlienkou, že by sa klub mal zmeniť na ziskovo orientovanú organizáciu. Mnohé anglické a talianske kluby sa už stali štátnymi, a tým závislými od požiadaviek multimediálnych koncernov, ale FC Barcelona naďalej žije z príjmov z televíznych práv, predaja lístkov a niekoľkých ďalších zdrojov. Toto viedlo Nuneza k úvahám o vytvorení "Fundacio del Barca", čo by umožňovalo klubu zmenu formy vlastníctva, ale zároveň by mu umožnilo zachovať si súčasnú štruktúru. No takéto manévrovanie členov klubu a fanúšikov veľmi nezaujíma. Po celé tie roky sa Barce darilo udržať si "historické jadro" v mužstve, pozostávajúce z hráčov z vlastných radov, ktorých posilnili vynikajúce talenty z iných častí Španielska a celého sveta. Pohľad na zoznam známych zahraničných hráčov hovorí sám za seba: Paulino Alcantara, Franz Platko, Hector Scarone, Eulogio Martinez, Zoltan Czibor, Sandor Kocsis, Ladislav Kubala, Evaristo de Macedo, Johan Cruyff, Hugo Sotil, Johan Neeskens, Hansi Krankl, Diego Armando Maradona, Bernd Schuster, Gary Lineker, Ronald Koeman, Christo Stoičkov, Romario da Souza, Michael Laudrup, Ronaldo a Figo, aby sme spomenuli iba niektorých. Prirodzene, zabudnúť nemožno ani na španielske hviezdy, ako sú Ricardo Zamora, Pepe Samitier, bratia Gonzalvovci, Sagi-Barba, Cesar Rodriguez, Joan Segarra, Luis Suarez, Justo Tejada, Fernando Olivella, Estanislao Basora, Antonio Ramallets, Gustavo Biosca, "Migueli", "Quini", Carles Rexach alebo Pep Guardiola. Zoznam hráčov, ktorí obliekali aj dres Barcelony, aj španielskeho národného mužstva, by sa mohol ťahať donekonečna.
Zoznam trénerov je tiež pôsobivý, pričom mnohí z nich, podobne ako hráči, prešli hierarchiou klubu. Spomeňme napríklad Ferdinanda Daučíka a jeho tím "Piatich trofejí" alebo nezabudnuteľného Helenia Herreru, ktorého fráza "vyhrať bez toho, aby sme museli vystúpiť z autobusu" sa takmer stala skutočnosťou, a ktorého éra v Barce, ktorá sa časovo kryla s pôsobením Luisita Suareza - koniec 50. rokov - vošla do dejín. Potom bolo "Ideálne mužstvo - Dream team " pod taktovkou Johana Cruyffa, ktoré získalo európsku trofej vo Wembley v roku 1992 po dlhom období neúspešných pokusov. Po tomto víťazstve sa do ulíc Barcelony vybralo viac než pol druha milióna fanúšikov, aby oslávilo pretrhnutie smoly, ktorá sa lepila mužstvu na päty od prehry s Benficou Lisabon v "tesárskom" finále v r. 1961, keď štyri razy trafili žrď a brvno počas zápasu. Smola ich prenasledovala aj v roku 1986, keď Barca hrala proti Steaue Bukurešť vo finále v Seville a skončila druhá. K už spomínaným koučom možno priradiť aj mnoho ďalších známych mien (niektorí už zomreli) ako Hennesa Weisweilera, Vica Buckinghama, Rinusa Michelsa, Uda Latteka, Césara Luisa Menottiho, Terryho Venablesa, Ladislava Kubalu a Fernanda Daucika, nehovoriac už o Fornovi, Balmanyovi, Seguerovi, Orizaolovi, Artigasovi...
Barca a Real Madrid dlho zápolili o prvenstvo v Španielsku a aj dnes v tomto boji intenzívne pokračujú. Múzeum na štadióne Nou Camp (druhé najnavštevovanejšie múzeum v Španielsku po Picassovom múzeu) už nemá dosť priestoru pre všetky získané trofeje: 15 ligových titulov, 24 pohárových víťazstiev, tri Copa de Ferias, tri Poháre víťazov pohárov a jeden Pohár európskych majstrov. Výstava je teraz umiestnená v komplexe budov priliehajúcich k štadiónu, ktorý bol postavený po Zlatej ére Laciho Kubalu v roku 1957 a rozšírený po úspechoch Johana Cruyffa. Boli to bez najmenších pochýb dvaja hráči, ktorí najviac ovplyvnili osudy klubu, najprv ako hráči a neskôr ako tréneri.
Dnes sa klub zmieta v agónii krízy identity, ktorú vyvolal Bosmanov prípad a následný príliv zahraničných hráčov do Barcelony. Niektorí to vidia iba ako logický dôsledok odstránenia bariér v rámci Európy. Nech je už príčina akákoľvek, zmluvu s Barcelonou má momentálne podpísaných množstvo holandských hráčov. Luis van Gaal je na čele mužstva, v ktorom Hesp, Reiziger, Bogarde, Zeden, Cocu a Kluivert pravidelne nastupujú, a ešte vždy sa debatuje o prestupe bratov De Boerových. K cudzineckému prídelu možno prirátať portugalských hráčov (Figo a Baia), dvoch Brazílčanov (Giovanni a Rivaldo), takže relatívne malá skupinka španielskych hráčov ako Sergi, Luis Enrique, Abelardo, Guardiola, Celades a Nadal musí tvrdo bojovať o miesto v neuveriteľne medzinárodnej zostave.
Niektorí komentátori označujú "Barcelonismo" za náboženstvo, ale to je trochu prisilné. Faktom ostáva, že Barca vždy bola klubom, ktorý premosťoval všetky vrstvy spoločnosti a politického zmýšľania a vytvorila silné národné povedomie. Navyše vždy predstavovala pre prisťahovalcov možnosť rýchlejšie sa zaradiť do španielskeho života. Tu sa zrodila myšlienka, že Barca je viac než bežný futbalový klub. Ako sa spieva v klubovej hymne: "Sme fanúšikovia Barcelony, pochádzame odvšadiaľ, aj z juhu, aj zo severu, ale teraz sme sa spojili, spája nás vlajka, modrá a karmínová, trepoce vo vetre, spolu skandujeme meno, ktoré pozná celý svet: Barca, Barca, Barca."
(Podľa FIFA Magazine, zv, jm)
